nás, ale určite aj k najdrastickejším predmetom, aké má návštevník možnosť vidieť v slovenskej verejnej zbierke.
Odseknutá hlava muža s naširoko otvorenými očami, pootvorenými ústami – akoby ešte pred chvíľou dačo hovoril – s rozviatymi zlatými vlasmi, na odťatom krku, s naturalisticky znázornenými krvácajúcimi žilami a tepnami. Jeho intenzita vyplýva predovšetkým zo spýtavého pohľadu svätca, ktorý okamžite fixuje pohľad diváka a vytvára tak vskutku morbídny vizuálny dialóg, ktorému len ťažko odolať.
Tento efekt je historikom stredovekého umenia pomerne známy. Najmä v 14. a 15. storočí bol podobný spôsob komunikácie medzi liturgickým artefaktom a veriacim vlastný väčšine umeleckých diel. Nečudo, že sochári takéto emocionálne efekty (už pre objednávky a z nich vyplývajúce honoráre) čoraz viac využívali.
Socha pritom z pohľadu námetu nie je výnimočná: zachytáva vyvrcholenie biblickej legendy o Salome, ktorá si od kráľa Herodesa za svoj podmanivý tanec vypýtala hlavu sv. Jána. Herodes – ako vieme – ho dal bez váhania sťať.
Sama legenda však ponúka aj iné motívy. Je preto zaujímavé, prečo sa veľkej obľube tešil práve takýto bizarný objekt. Väčšinou ho v kostole bolo vidieť položený na oltári iba na sviatok sv. Jána. Misa s hlavou svätca preto zároveň dokumentuje niečo, čo je dnešnej kultúre úplne cudzie. Totiž moment cyklicky sa opakujúceho, zároveň však len chvíľkového otrasenia. Dnes sme zásluhou médií otrasení takmer neustále – až tak, že si to už len sotva uvedomujeme.
Autor: Dušan Buran (Autor je historik umenia )
