lovensku vystúpi v bratislavskom Kafe Scherz na Palisádoch 12. júna o 19.00 h.
Ako sa cítite na scéne sama – ako speváčka, herečka, poetka, hráčka na nástroje – bez kapely?
„Skúšala som veľakrát väčšie zoskupenie a vždy som nakoniec skončila sama. Všimla som si, že sa v tejto polohe cítim najslobodnejšia, aj keď je mi niekedy samej smutno.“
Vyštudovali ste operný spev. Nezavadzia pri vašom prejave?
„S operným školením mávajú niektorí, samozrejme, problémy, ale ja sa usilujem spievať čo najprirodzenejšie a techniku používam ako ďalší nástroj na dotvorenie atmosféry niektorých piesní.“
Zaraďujú vás niekde medzi Hegerovú a Tori Amos. Máte nejaké opory či autority v tomto žánri?
„Vzhľadom na použitý akordeón ma občas priraďujú k Radůze, napriek tomu, že som svojím prejavom celkom iná. Hanu Hegerovú i Tori Amos mám rada, ale vďaka môjmu detstvu v rodine disidenta nijakú autoritu nemám.“
Za čím vám je ľúto z disidentského detstva?
„Je mi smutno za letom s Olgou Havlovou a jej slávnosťami na Hrádečku. Ďalej za väčšou medziľudskou súdržnosťou.“
Aj keď nespievate šansóny v tom klasickom zmysle slova, myslíte si, že šansón má miesto v dnešnom svete?
„Myslím, že je veľmi potrebný a dôležitý práve pre svoj emotívny a pravdivý výraz a pre svoju poetickosť.“
Píšete texty, ktoré sú vlastne básňami. Aký je váš vzťah k poézii, hovorenej i písanej?
„Moje texty sú veľmi lyrické a zahaľujú mnoho mojich príbehov. Nikdy nepíšem konkrétne. Je to vlastne maľba, v ktorej si každý niečo nájde. V poézii nie som veľký vzdelanec, ale mám rada posmutnené básne Ivana Blatného.“
Na vašej internetovej stránke sa píše, že momentálne „hľadáte najlepší zvuk“ pre vaše nové cédečko. Aký je najlepší zvuk pre ľudský život?
„V mojich piesňach zaznieva všetko, čo sa okolo mňa deje. Týka sa to situácií, vôní, vnemov, dotykov, ktoré stále zažívam – či už príjemných, alebo nepríjemných. Pri skladaní ma ovplyvňuje aj svit slnka, vanutie vetra, praskot horiacich polienok v sporáku. Preto si myslím, že sa zvuk mojej hudby i môjho života pravdivo navzájom prepojujú.“
Ste z divadelnej rodiny. V akom pomere je u vás hudobný a divadelný prejav?
„Spev je mojou životnou nutnosťou a moja herecká časť je jeho prirodzenou súčasťou.“
Keď sa povie harmonika, každý si predstaví Nohavicu alebo Radůzu. Čím je pre vás tento nástroj?
„Akordeón som začala používať z nutnosti na divadelné predstavenia na ulici a nakoniec som ho začala využívať ako možnosť zvuku harmónia. Toto netradičné použitie mi nahrádza orchester. Inak všetko skladám a väčšinu koncertu hrám na klavíri.“
Ste na Slovensku ako interpretka vlastných piesní prvý raz. Čo očakávate od svojho bratislavského koncertu?
„Na Slovensku som hrala zatiaľ len ako herečka s divadlom Na tahu v Bratislave a Rimavskej Sobote a s Bilbo compagnie sme hrali na Cibuláku v Pezinku. Slovenské publikum bolo milé, vnímavé, jeho reakcie sú veľmi živé ako v Rusku, kde som často tiež spievala. Veľmi sa teším na tento koncert, lebo sa domnievam, že som dozrela a svojich poslucháčov poteším.“
Angažujete sa spoločensky, podpisujete petície. Je to úloha umelca v dnešnom svete?
„V detstve sa naša rodina angažovala stále, nemyslím, že je to len úloha umelca. Každého citlivého človeka by malo zaujímať, čo sa okolo neho deje a zaujať k tomu stanovisko. Len neustálym bojom proti pravdepodobnosti nám môže byť lepšie.“
Akordeón som používala na divadelné predstavenia na ulici a nakoniec som ho začala využívať ako možnosť zvuku harmónia.
Autor: Jarmila Planková Autorka je publicistka
