Po voľbách, ktoré mali byť generálkou referenda o nezávislosti, sa ukazuje, že obyvatelia Čiernej Hory sú viac Európanmi než mnohí ich balkánski bratia. Alebo je to úspešné „posrbštenie“, ktoré bráni Čiernohorcom uvedomiť si, že sú „samostatný národ“ a vydať sa vlastnou cestou?
Vybavujú sa reminiscencie na pokojný rozvod Čechov so Slovákmi, rozvod, ktorý obyvateľom etnicky rozdelenej a vojnou vláčenej Juhoslávie jednoducho nešiel do hlavy. Nás, občanov civilizovanej strednej Európy, sa pritom politici neopýtali, či chceme alebo nechceme spoločný štát. Čiernohorci túto šancu dostali - a neprepásli.
Milo Djukanovič si zaslúži sympatie ako prezident, ktorý sa nebál vojenskej hrozby Miloševičovho režimu ani protinatovských nálad verejnosti a v kosovskej kríze podporoval Západ. Zachránil tak svoju republiku pred najťažším bombardovaním NATO, poskytol útočisko utekajúcim Kosovčanom, srbským dezertérom alebo napríklad opozičníkovi Vukovi Draškovičovi, ktorého sa pokúsili zavraždiť.
Ambiciózny Djukanovič pochopil, že v Miloševičovej Juhoslávii môže byť buď Miloševičovým lokajom alebo nepriateľom. Mal pritom celkom iné plány. Nedbal príliš na to, kto sedí v kresle prezidenta Juhoslávie. Dnes je strategicky cenná maličká republika - ktorá sa až donedávna tešila ústavnej rovnoprávnosti so Srbskom - už na polceste k samostatnosti. Za menu si vybrala nemeckú marku, snaží sa oddeliť svoju ekonomiku od belehradskej a Djukanovič pritom argumentuje, že Podgorica sa dovolá zahraničnej pomoci skôr sama než v juhoslovanskom „balíku“.
Zdá sa, že skôr opak je pravdou. Brusel pri predstave nového štátu na Balkánskom polostrove príliš nejasá a USA už skôr varovali, že nepodporia republiku, ktorej nezávislosť môže spustiť nový „domino efekt“ rozpadov následníckych štátov Juhoslávie.
Veľká časť Čiernohorcov neprijala šalamúnske prezidentovo „najprv rozvod, potom nová svadba“. Načo sa máme deliť, keď sa Európa spája, pýtali sa niektorí.
BAŠA JAVŮRKOVÁ
