a predstaviteľov 34 štátov západnej pologule pred nevítanou pozornosťou niektorých občanov týchto štátov. Takže, prirodzene, niekto pohotovo na múr nasprejoval „Berlín“.
Všetky nedávne summity, ktoré sa zaoberali medzinárodnou ekonomikou, od Seattlu cez Washington a Prahu až po Neapol, obliehali mnohotisícové davy „antiglobalizačných“ protestujúcich. Vďaka prítomnosti malého počtu prívržencov anarchizmu, posttrockizmu alebo radikálnych environmentalistov a oveľa väčšieho počtu bojachtivých policajtov sa protesty zvyčajne nakoniec dostanú do správ pre násilie. Quebec v tomto nebol iný.
Väčšina demonštrantov odsudzuje násilie, keďže prehlušuje detaily ich posolstiev o globalizácii. Pánom univerza za drôtenými plotmi však neprekáža násilie až tak veľmi, ako predstierajú, keďže odpútava pozornosť od toho, o čo im vlastne ide. Ale čo je tu vlastne v hre?
V samotnom meste Quebec prakticky nič. Summit opečiatkoval deklaráciu o Americkej zóne voľného obchodu (FTAA), ktorú schválili predstavitelia štátov v Buenos Aires, ale samotné vyjednávania sa ešte potiahnu takmer štyri roky. Cieľom aj tak nie je vytvoriť integrovaný hospodársky blok, akým je Európska únia, s koordinovanou ekonomickou politikou a spoločnou menou, ale iba širšiu oblasť voľného obchodu podľa vzoru Severoamerickej zóny voľného obchodu.
Čo teda privádza protestujúcich do nepríčetnosti? Rovnakú otázku by sme mohli položiť v súvislosti so summitom Svetovej obchodnej organizácie (WTO) v Seattli pred 18 mesiacmi, ktorý celé dianie odštartoval, lebo toto zhromaždenie odsúdili na neúspech medzinárodné nezhody dávno pred príchodom prvého demonštranta. A odpoveď znie, že Quebec je iba ďalším medializovaným využitím príležitosti.
Skutočným terčom námietok väčšiny protestujúcich je to, ako vplýva súčasné usporiadanie svetového obchodu na život chudobných tohto sveta. Ale „chudobní“ sú rozdelení do dvoch kategórií.
Voľnejší svetový obchod s výrobkami a službami je veľkým plusom pre pôvodne chudobné krajiny, ktoré mali infraštruktúru, úroveň vzdelanosti a politickú stabilitu, aby ich využili. Za posledných 10-15 rokov zažili dva giganty, Čína a India, a s nimi aj ďalšie ázijské a latinskoamerické štáty, tvoriace skoro polovicu svetovej populácie, veľmi veľké tempo rastu spôsobené vývozom, ktoré tvorí v priemere dvojnásobok rastu v industrializovanom svete. V jednotlivých štátoch existujú ohromné nerovnosti v príjmoch obyvateľov, ale v najširšom slova zmysle „doháňajú“ ostatné krajiny vďaka ekonomickej globalizácii.
Na druhej strane skutočne chudobné štáty našej planéty vyrábajú len veľmi málo na export, s výnimkou potravín a odevov. Tie vedia vyrobiť neporovnateľne lacnejšie než ostatní, ale zahraničie investuje do týchto sektorov veľmi málo, zvlášť do poľnohospodárstva, takže tieto štáty nemajú v bohatých krajinách žiadnu lobby, ktorá by sa snažila otvoriť pre ne trhy. Je to predovšetkým silne dotované a chránené západné poľnohospodárstvo, ktoré ich vytláča zo svetového obchodu a do neustálej chudoby.
Pre najchudobnejšie krajiny sveta nie je prekliatím globalizácia, ale jej nedostatočnosť. Istá nedávna štúdia odhadla, že bohaté štáty minú toľko dotácií na svojich roľníkov, že by si mohli dovoliť každý rok poslať každú jednu svoju kravu na leteckú cestu prvou triedou okolo sveta. (V USA je ročná dotácia na jedného farmára asi 20 000 dolárov.) Farmárske záujmové skupiny sú však oveľa silnejšie ako nadnárodné megakorporácie, lebo ide o milióny silne motivovaných voličov, a neradi ustupujú.
V davoch protestujúcich je veľa ľudí, ktorí všetko chápu, no je ťažké obsiahnuť to sloganom, a okrem toho nie sú farmári takým ľahkým terčom ako anonymné korporácie. A násilie aj tak všetko prehluší.
PRE SME – GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historik a publicista)
