Ujo s nami vždy prehodí prívetivé slovo, alebo sa posťažuje, ale tak, že to vždy vyznie ako žart. Ujov diskont susedí s mestským parkom a práve odtiaľ sa mu často hrnie klientela.
Vojdeme do diskontu a ujo práve obsluhuje ufúľaného chlapa. Vyzerá ako robotník, ale po chvíli nám došlom, že ide o žobráka. Vysype na pult za hrsť drobných a pýta sa: „Bude to stačiť?“
„No hádam,“ povie prívetivo ujo a prehrabáva sa v peniazoch, kde sú asi tri dvacky a zvyšok sú drobné.
„Odkiaľ máte toľko drobných, to ste vyhrali v automate?“ smeje sa potmehúdsky ujo.
„Nie, to som nažobral,“ povie bez ostychu chlap.
„To sa vám oplatí žobrať celý deň za týchto 180 korún,“ pohorší sa ujo, ale tak priateľsky a opäť prívetivo.
„Toto mám za polhodinu, celý deň som ešte nikdy nežobral“
„Chlape, veď ste ako buk, prečo si nenájdete prácu?“
Chlap pokrčí plecami, pozbiera z pultu výdavok, nakúpený tovar a odíde.
Na naše prekvapenie nenakúpil žiadne víno ani cigarety, ale minerálku, mlieko, rožky, paštétu, obloženú bagetu a keksy.
Ujo za ním len krúti hlavou. Nechce sa mu veriť, že by statný beloch nenašiel prácu.
Do práce sa vraciame cez rozrytú Štefánikovu ulicu vo Zvolene. Rozrytý je celý Zvolen a všade vidieť pracujúcich Rómov. Energiu im neuberajú ani horúčavy, niektorí dokonca pracujú s úsmevom.
Z hlavy nemôžem dostať žobráka z diskontu. Ak by som ho stretol niekde žobrať, skôr by som uveril, že tam len medituje. A načo by sa pechoril v tomto teple. Za 180 korún sa naje aj napije, za polhodinu poníženia má ďalší deň za sebou.
Dva dni od stretnutia v diskonte som ho skutočne uvidel kľačiaceho a žobrajúceho. Inde mu zrejme 180 Sk za polhodinu neponúkli.
Autor: Róbert Franka
