Slovenská demokratická a kresťanská únia vznikla z eufórie po voľbách v roku 1998. Po dobrom volebnom výsledku SDK jej líder Mikuláš Dzurinda uveril, že spojenie demokratických strán so širokým ideologickým záberom bude trvalým riešením pre Slovensko snažiace sa dostať z medzinárodnej izolácie a ekonomického úpadku.
Počas dvoch volebných období, kedy bola pravicovo orientovaná SDKÚ pri moci, presadila viacero zásadných reforiem - reformu zdravotníctva, pracovného práva, dôchodkového systému. Voľby v roku 2006 však sen o silnej SDKÚ ukončili.
Pôvodná koalícia, z ktorej sa stala politická strana, napriek úspechom na poli medzinárodnom aj ekonomickom stratila čast dôvery voličov. Podľa kritikov to spôsobil prílišný pragmatizmus jej predstaviteľov, arogancia vyvolaná dlhoročným pocitom moci a zanedbanie sociálneho rozmeru politiky.
Dnes si SDKÚ zvyká na pobyt v opozícii a je zrejmé, že si ani po dvoch rokoch nezvykla. Spoločnosť zatiaľ neoslovila žiadnou výraznou témou.
Dôležitým testom pred ďalšími samotnými parlamentnými voľbami bude pre SDKÚ voľba prezidenta. Iveta Radičová, najpopulárnejšia politička strany, získala podporu celej opozície, jej víťazstvo by bolo signálom, že SDKÚ má opäť šancu zasiahnuť do vecí verejných.
Ako sa z SDK stala politická strana Slovenská demokratická koalícia s prívlastkom „modrá" vznikla v máji 1997. Po roku fungovania sa však musela stať politickou stranou, pretože pred voľbami 1998 zmenila Mečiarova tretia vláda volebný zákon. Ten v praxi zrušil význam vytváranie koalícií, pretože aj každá z politických strán tvoriacich koalíciu musela dosiahnuť minimálne päťpercentnú podporu voličov. Ak by sa tak nestalo, koalícia ako celok by do parlamentu neprešla.
SDK - Modrá koalícia Kresťanskodemokratické hnutie Demokratická únia Demokratická strana Strana zelených Slovenska Sociálnodemokratická strana Slovenska
V modrej koalícii by túto podmienku zrejme nesplnila Strana zelených Slovenska, Demokratická strana a ani Sociálnodemokratická strana Slovenska. KDH a Demokratická únia by s prekročením päť percentného kvóra problém nemali, v snahe neprísť vo voľbách ani o percento však súhlasili s vytvorením klasickej politickej strany. Mala mať 150 členov, teda minimum postačujúce na obsadenie volebnej kandidátky.
Lídri strán, ktoré vytvorili SDK prijali a podpísali dohodu o tom, ako budú postupovať po parlamentných voľbách. Jej interpretácia sa však stala kameňom úrazu pri spolupráci 42 poslancov, ktorí sa v drese SDK dostali do parlamentu. Lídri SDK na rozdiel od predstaviteľov KDH a Demokratickej strany ju nepochopili ako záväzok, že SDK bude po voľbách rozpustená a zrušená a jej členovia sa vrátia opäť k voľnej spolupráci. SDK ako celok však musela spolupracovať aj s SMK, SDĽ a SOP s ktorými vytvorila po voľbách koalíciu.
Lídrom SDK bolo ľúto rozpustiť stranu, ktorá dosiahla dobrý volebný výsledok a zdalo sa im iracionálne zrušiť to, čomu podľa nich voliči vo voľbách vyslovili dôveru.
Túto dôveru však ešte pred voľbami narušili sami politici SDK a najmä volebný štáb strany, keď vyšlo najavo, že sa mediálna agentúra s ktorou strana spolupracuje pokúsila korumpovať novinárov, aby o nej písali pozitívne.
Ako sa z SDK stala nová strana SDKÚ To, že politickí lídri SDK založia novú stranu, začalo byť zrejmé po množiacich sa sporoch ohľadom dvojitého členstva. Členovia SDK sa totiž museli vzdať členstva vo svojich materských stranách, neskôr mohli mať dvojité členstvo. Demokratická strana a KDH tiež odmietli Dzurindov návrh na vytvorenie únie politických strán. Na začiatku roku 2000 tak vznikla Slovenská kresťanská a demokratická únia.
Vo vedení strany potvrdili delegáti ustanovujúceho snemu v novembri 2000 v Bratislave Mikuláša Dzurindu. Podpredsedami strany sa stali Eduard Kukan, Ľubomír Harach a Milan Kňažko. Vo vedení strany sa ocitla aj Zuzana Martináková.
Parlamentný klub SDK následne opustili 9 poslanci z materského KDH a piati členovia Demokratickej strany. Nasledoval aj odchod členov Strany zelených Slovenska a Demokratickej únie. Mikulášovi Dzurindovi situácia síce skomplikovala vládnutie, avšak poslanci či ministri zvolení za SDK, aj keď nevstúpili do SDKÚ, zostali jeho vláde loajálni. V roku 2000 sa Demokratická únia fúziou spojila s SDKÚ.
Najväčšie kauzy SDKÚ Kupovanie novinárov volebným štábom SDK Kauza vláčiky Kauza fiktívnych darcov Kauza skupinka Kauza tunelovania Braniska
Voľby, keď sa úspech stal prekvapením Voľby v roku 2002 boli pre SDKÚ príjemným prekvapením. Napriek skeptickým predvolebným prieskumom získala SDKÚ 18 percent hlasov voličov a s KDH, SMK a ANO dokázala vytvoriť vládu.
Až v tomto volebnom období sa podarilo SDKÚ presadiť pravicovo ladené reformy, ktoré v predchádzajúcom období brzdili SDĽ a SOP. Vo vedení SDKÚ sa popri Eduardovi Kukanovi a Mikulášovi Dzurindovi začal realizovať aj Ivan Mikloš (oblasť ekonomiky), Ivan Šimko (oblasť vnútra a obrany) a Zuzana Martináková (sociálna oblasť).
Mocenský spor a odchod krídla Ivana Šimka Na sklonku roka 2003 však SDKÚ prešla svojou prvou vážnou krízou. Premiér Mikuláš Dzurinda prehovoril o „skupinke, ktorá škodí štátu a SDKÚ". Členom tejto „skupinky", o ktorej neskôr prokuratúra vyhlásila, že neexistuje, mal byť aj šéf Národného bezpečnostného úradu Ján Mojžiš. Premiér Dzurinda preto predložil vo vláde návrh na jeho odvolanie.
Na prvý pokus však návrh neprešiel, pretože okrem ministrov za KDH a SMK sa za Mojžiša postavil aj minister za SDKÚ Ivan Šimko. Tento postoj ho vzápätí stál ministerské kreslo. Ivan Šimko následne v decembri 2003 spolu s ďalšími členmi SDKÚ, ktorým sa mocenská politika Mikuláša Dzurindu nepozdávala, rady SDKÚ opustil. Vzbúrenci, medzi ktorými bola aj Zuzana Martináková, tiež odišli z poslaneckého klubu SDKÚ v parlamente.
Prezidentské voľby 2004 - krach kandidáta SDKÚ Jar 2004 priniesla SDKÚ a celej vládnej koalícii tvrdú lekciu o potrebe úzkej spolupráce. Neschopnosť dohodnúť sa na jednom spoločnom prezidentskom kandidátovi zapríčinila, že kandidát SDKÚ, minister zahraničných vecí Eduard Kukan, nepostúpil do druhého kola.
Pred voľbami bol však Kukan favoritom a jeho víťazstvo zrejme strana považovala za samozrejmé. Do druhého kola však postúpili Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič, ktorý Eduarda Kukana predstihol o niečo viac ako 3000 hlasov. Kukanovi chýbali hlasy, ktoré dali voliči kandidátovi KDH Františkovi Mikloškovi a občianskemu kandidátovi Martinovi Bútorovi.
Kauzy a kauzičky Vo vedení strany nahradili Ivana Šimka a Zuzanu Martinákovú nové tváre komunálnych politikov Juraja Lišku (z Trenčína) a Pavla Kuboviča (z Bratislavy). Rozkol v strane sa však podpísal na klesajúcich preferenciách strany, ktorá stratila punc skutočne demokratickej a zásadovej strany. Nedôveru voličov posilnila aj kauza fiktívnych darcov SDKÚ, na ktorú upozornila Aliancia fair-play.
Rovnako aj staršia kauza vláčiky vrhla na SDKÚ tieň podozrenia z klientelizmu, pretože Švajčiarsko bolo presvedčené, že minister dopravy za SDKÚ Jozef Macejko pri tendri na dodávateľa vlakových súprav uprednostnil jedného záujemcu. Najhoršie podozrenia verejnosti a novinárov potvrdil, list z pera Petra Kresánka, poslanca SDKÚ, adresovaný predsedovi Dzurindovi, kde sa písalo o tom, ako „Gabo berie vec alternatívne podľa faktu, že pozadie je pre stranu rovnaké..". Pokladníkom strany bol v tom období Gabriel Palacka.
Spor s KDH O predčasné ukončenie druhého volebného obdobia, v ktorom držala taktovku v rukách SDKÚ sa postarala materská strana Mikuláša Dzurindu, KDH. Rok pred voľbami upozornili politici KDH predsedu vlády, že záväzok obsiahnutý v programovom vyhlásení vlády ohľadom podpísania zmluvy o výhrade vo svedomí medzi Slovenskom a Vatikánom je stále nesplnený. Predseda SDKÚ svojim partnerom oznámil, že takým aj zostane.
Okrem toho, že proti podpisu zmluvy bola aj koaličná ANO, zdôvodnil Mikuláš Dzurinda svoje rozhodnutie aj tým, že si zmluvu predstavujú inak. Eduard Kukan obvinil ministerstvo spravodlivosti, že do zmluvy nezapracovalo pripomienky jeho rezortu. KDH preto vo februári 2006 ohlásilo odchod z vlády.
Volebné sľuby SDKÚ 2006 znižovať rovnú daň o 1 percento ročne znižovať odvody možnosť zdaňovania rodín ako celku vyrovnaný štátny rozpočet v roku 2010 prijať euro k dátumu 1.1.2009 reforma školského systému dať možnosť, nie povinnosť, vysokým školám zaviesť školné stabilizácia systému dôchodkového sporenia
Neúspešné predčasné voľby 2006 Aj keď sa pred voľbami v roku 2006 SDKÚ posilnila fúziou s Demokratickou stranou a získala ku skratke ďalšie dve písmená, úspech nedosiahla. SDKÚ - DS sa so ziskom 18,35 percenta voličských hlasov ocitla po ôsmych rokoch v opozícii.
Výsledky hlasovania ukázali že predseda strany Mikuláš Dzurinda nie je podľa prednostného hlasovania najpopulárnejším predstaviteľom strany. V počte preferenčných hlasov ho predbehla Iveta Radičová (viac ako 205 tisíc hlasov) aj Ivan Mikloš (takmer 200 tisíc hlasov). Otázku výmeny lídra strany otvoril aj podpredseda SDKÚ Juraj Liška, čo na konci roka 2007 vyvolalo v strane miernu turbulenciu.
Tá však nevyvrcholila výmenou predsedu SDKÚ, ale odchodom predstaviteľov strany zvolených v Bratislave. Práve bratislavskí poslanci totiž adresovali vedeniu strany výzvu s príznačným názvom Nastal čas na zmenu. Podľa jej vedenia tak však porušili stanovy strany a boli z nej vylúčení.
Na domácej politickej scéne sa SDKÚ zviditeľnila najmä odhodlaním nehlasovať za ratifikáciu Lisabonskej zmluvy, v prípade, že vláda nezmení sporné ustanovenia tlačového zákona. Tento spočiatku spoločný postoj opozičných strán však opustila SMK, ktorá Lisabonskú zmluvu nakoniec podporila a pre SDKÚ tak ako aj KDH prestala byť dôveryhodným opozičným partnerom.
Kauza vinohradu premiéra Fica, s ktorou prišli predstavitelia SDKÚ po odhalení prevodov pozemkov vo Veľkom Slavkove, v spoločnosti nezarezonovala. Takisto pri kauzách ministrov Jureňu a Kašického, ktorí museli z vlády odísť, sa SDKÚ viac menej len viezla na základe informácií, ktoré prinášali novinári.
Najznámejší predstavitelia SDKÚ-DS
Mikuláš Dzurinda Eduard Kukan Ivan Mikloš Iveta Radičová
predseda strany podpredseda strany podpredseda strany podpredsedníčka strany a prezidentská kandidátka
