štyridsať dní kvapká. A tak ľudia vymysleli Deň vodníkov vždy v najbližšiu sobotu okolo Medarda. Vtedy môže vodník chodiť po meste bez obáv, že sa vysuší. Je to naozaj tak? Neviem presne, ale príbehy o vodníkoch mám rád. Aj v Japonsku máme podobnú legendu.
Náš vodník sa volá kappa. Žije pri riekach a jazerách. Je to vynikajúci plavec, pretože má plávacie blany. A vie loviť ryby. Telo má vlhké, zelené, pokryté šupinkami. V tomto sa kappa na slovenského alebo českého vodníka podobá. No má ešte iné špecifické črty. Je maličký. Vyzerá ako osem- či desaťročný chlapec. Ale keď k nemu pristúpite bližšie, zbadáte, že vôbec nevyzerá ako človek. Tvár má ako žaba, ústa ako vták. Na vrchu hlavy má priehlbinku a v nej vodu. Hovorí sa, že by zomrel, keby mu vyschlo srdce. Preto sa nechce vzdialiť od rieky či jazera.
Kedysi, keď sa stratilo niekomu dieťa, hovorilo sa, že si ho vzal so sebou do vody kappa, ktorý sa nudil a rád sa zabával s deťmi. V každom regióne Japonska má povesť mierne odlišnosti, ale v jednom sú všetky rovnaké: Kappa má najobľúbenejšie jedlo, ktorým sú uhorky. Podľa toho aj rolku z riasy a ryže plnenú uhorkou v japonských suši reštauráciách voláme kappa maki.
Kamarátka, ktorá mi objasňovala všetko o slovenských vodníkoch, povedala: "Možno, že príbeh o japonskom kappovi je adaptáciou príbehu o slovenskom vodníkovi." Pochopiteľne, že som namietal: "Možno, že Slováci prevzali príbeh z Japonska, pretože náš príbeh o kappovi je veľmi starý, určite vyše tristo-štyristo rokov."
Pokúšal som sa získať informácie o pôvode celej legendy, ale nepodarilo sa mi to. Nakoniec som to vzdal a prijal ako zaujímavý fakt, že Japonsko a Slovensko majú podobnú legendu o vodníkovi napriek tomu, že krajiny a mentalita ľudí sú od seba také vzdialené. Aj iné krajiny s mnohými riekami a jazerami majú svoje vodné "príšerky". Ale myslím si, že iba slovenský a český vodník sú podobní japonskému kappovi.
Len pre úplnosť - od začiatku júna máme v Japonsku obdobie dažďov. Keď som bol malý, neznášal som jún, pretože som pre dážď musel trčať doma. A keď už bolo potom pekne, rodičia nás zakaždým vystríhali, aby sme sa nešli hrať blízko k rieke, lebo je po dažďoch rozvodnená. Hovorievali nám: "Nechoď k rieke, lebo je tam kappa!"
Dnes to už na moderné deti neplatí, ale pamätám si, že na mňa to kedysi naozaj zaberalo. Ako je to so slovenskými deťmi? Boja sa vodníka?
Autor: Masahiko
