Na nádvorí bratislavskej kaviarne Next Apache uvedie dnes o 18.00 h herečka Milka Vášáryová novú knihu JANY BEŇOVEJ.
Vaša v poradí šiesta kniha sa volá Plán odprevádzania. Prečo?
„Odprevádzanie súvisí s láskou. Keď niekoho odprevádzate, znamená to, že sa neviete odpútať, oddeliť, prípadne nechcete prerušiť rozhovor. Tiež ten, kto odprevádza, chráni odprevádzaného. Ešte pred päťdesiatimi rokmi, keď v Bratislave chlapec po rande neodprevadil dievča domov, bola to forma rozchodu.“
Parker má v podtitule označenie ľúbostný román. Nie je Plán odprevádzania tiež ľúbostným plánom?
„Aj. Jeho súčasťou sú však aj ďalšie formy odprevádzania. Odprevádzanie vymyslených postáv z detstva, či matky zo života.“
Čo ešte by mala Uršuľa zažiť po strane 399? Túto vetu z denníkov Ruda Slobodu, ktorý svoj rovnomenný román skrátil z takmer päťsto strán na tretinu a potom sa jeho pôvodná verzia stratila, ste si vybrali ako motto. Oplatí sa hľadať paralely medzi Uršuľou a vašou protagonistkou Elzou?
„To asi nie. Skôr sú mi blízke mnohé Slobodove pocity zo života v Bratislave - meste a periférii. Rovnako ako jemu aj mne prekážajú krčmy, v ktorých človeku ťahá na nohy. Tiež mám pocit, že som stále vyrušovaná, ale keby som sa zamkla, čo by si o mne pomysleli ostatní v dome?“
Niekto dostane sračku, keď sa vyberie do Egypta, my sme ju dostali vždy, keď sme sa vrátili domov, do Petržalky, vraví Elza v jednej z mnohých nelichotivých charakteristík bratislavského megasídliska. Petržalka hrá v Pláne odprevádzania dôležitú úlohu. Aký k nej máte vzťah?
„Ako kedy. Niektoré postavy plánu sú však vojakmi na petržalskom fronte. Bojujú o prežitie. Vystihlo by to socialistické heslo: Bojujú za mier!“
V Parkerovi ste ešte využili okrídlenú formulku o tom, že všetky (až na jednu výnimku) postavy sú vymyslené. Ako je to s Plánom odprevádzania? Do akej miery je autobiografický?
„Je predsa jasné, že ide o literatúru, takže vymyslené je aj to, čo by náhodou mohlo byť skutočné. Ale tých, čo všade hľadajú autobiografické prvky, poteším - blížim sa k veku 35 rokov a to je najvyšší čas začať písať pamäti. Teda prvý diel - Detstvo.“
Od vašej poslednej knihy básní ubehlo už jedenásť rokov. Napriek tomu, že aj v próze cítiť „básnické narábanie s motívmi“ a v Parkerovi sa dokonca objavili aj básne, zdá sa, že veršovania sa už od vás nedočkáme.
„Neviem, či som niekedy naozaj veršovala, ale aj keď dnes už nepíšem básničky, o poéziu sa budem naďalej snažiť v každej svojej knihe. Preto ich vlastne píšem.“
Počas vydávania knižiek ste vystriedali štyroch vydavateľov. Prečo?
„Myslím, že skôr oni striedali mňa. Dôležité bolo pre mňa najmä to, že Hevi - vydavateľstvo Daniela Heviera – mi kedysi dávno vydalo prvú knižku Svetloplachý. Aj preto som sa vyhla na poslednom vysvedčení z gymnázia päťke z matematiky. Profesorka bola dojatá hmatateľným dôkazom mojej pracovitosti - aj keď na trochu inom poli. Keby vydavateľstvo nezaniklo, možno by som v ňom publikovala doteraz. Na druhej strane - som rada, že obživol aj Kali Bagala a jeho agentúra LCA.“
¶Váš prozaický debut Parker vyšiel pred siedmimi rokmi vo vlastne neexistujúcom vydavateľstve...
„Mala som šťastie aj na Filipa Vanča - asi po roku čakania vydal Parkera v rámci pridruženej výroby nášho časopisu Park. Knihu však od nás nevzali kníhkupectvá. Predávali ju len v bratislavskom Exlibrise a ešte pár kusov v Artfore. Keď sa ma na ňu vtedy pýtali v Trnave, mala som pocit, že som exilový autor a Parker je dobre utajený román.“
Nie je tajným aj Plán odprevádzania?
„V žiadnom prípade. Dúfam, že ho čitatelia budú môcť absolvovať. A vlastne ma tak kúsok cesty odprevadia.“
