PRAHA. Tým, že Milanovi Dobešovi už za života zriadili múzeum, jeho pôsobenie na súčasnej výtvarnej scéne nabralo tak trocha inštitucionálny charakter. Okrem výhod, ktoré tento závažný čin autorovmu dielu priniesol, posunul jeho vnímanie na kamenný piedestál pomníkových istôt.
A to je len malý krok k muzeálnemu umŕtveniu. Preto každá nová výstava takéhoto „majstra umelca“ je buď len ďalším putovným múzeom, alebo naopak, príležitosťou, ktorá dokáže strhnúť chladnú auru jeho nedotknuteľnosti. Výborne to zvládli organizátori jeho poslednej prehliadky.
Duch doby
Milan Dobeš je tým umelcom, ktorý by nemal chýbať na žiadnej výstave slovenského či československého moderného umenia. Patrí mu niekoľko prvenstiev, ktoré sú nemenné pri akejkoľvek subjektívnej interpretácii dejín. Keď v roku 1965 v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka vystavil svoje kinetické objekty, bolo to po prvýkrát, čo sa vymanil z provinčných väzieb Bratislavy.
Treba povedať, že aj keď je táto výstava dnes vnímaná ako malý zázrak, Dobešovo gesto predsa len logicky zapadlo do atmosféry toho obdobia. Aj napriek oficiálnej línii vtedajšieho Československa, po legendárnej svetovej výstave Expo 58 v Bruseli, sa aj socialistická každodennosť začala pomaly meniť.
Miesto v dejinách
Dizajn, móda aj výtvarné umenie sa zbavilo ideologickej tuposti a hranatosti a začalo dýchať v ľahších priamkach, jasnejších farbách a abstraktnejších formách. Samozrejme, tento závan nepocítil hneď každý, ale dobré umenie je aj lakmusovým papierom ducha doby. Ten spolu s intelektom a talentom umelca môže aj v krajine, akou bolo socialistické Československo, vytvoriť „malé zázraky“.
Bratislavská výstava naštartovala Dobešovo ťaženie svetom. Rok po nej už otváral výstavu v budove pražského Melantrichu na Václavskom námestí, ktorá mu v roku 1968 otvorila cestu na najdôležitejšiu pravidelnú prehliadku súčasného umenia Documenta 4 v Kasseli. V roku 1970 vystavil svetelno-kinetickú inštaláciu na Expo v Osake a ešte v roku 1971 stihol sprevádzať American World Symphony Orchestra na turné po USA.
V sedemdesiatych rokoch sa jeho osud stal podobný mnohým iným životným príbehom umelcov, ktorí žili v diktátorských režimoch. Ale aj keď viac menej to obdobie presedel doma, jeho dielo fungovalo mimo obmedzujúcich hraníc. Dnes je súčasťou encyklopédií, súkromných a verejných zbierok, stálych expozícií a domovského vlastného múzea.
Odhalená pointa
Dalo sa predpokladať, že nedávna neveľká autorova retrospektíva v pražskej Galérii Zdeňka Sklenářa sa stratí v množstve Dobešových medzinárodných a domácich výstavných príležitostí. Ale parafrázujúc slogan, že malé role neexistujú, tak podobne niet ani malých výstav. Lebo práve táto posledná našla v jednoduchom, ale scénicky premyslenom výstavnom riešení (doteraz často nevhodným nainštalovaním) skrytú pointu Dobešovho diela.
Vystavených bolo len deväť objektov z autorovho „pionierskeho“ obdobia, prvej polovice 60. rokov. Od Pulzujúceho rytmu I, ako prvého kinetického objektu v Československu až po priam divadelný Pohyb svetla v priestore z roku 1968.
O zavesenie výstavy požiadala galéria hviezdu súčasnej českej výtvarnej scény Federica Diaza. Ten pochopil posolstvo Dobešových objektov a filigránsky presne nasvietil, stmavil a vymeral výstavný priestor tak, aby sa reálne pulzujúce svetlo a rytmický pohyb objektov zmenili priam na mystický zážitok.
V pražskom Veľtrhovom paláci Národnej galérii sa vraj chystá veľká prehliadka svetového kinetického umenia, na ktorej Dobešovo dielo určite nebude chýbať. Je len otázkou, či sa im to podarí tak ako u Sklenářa.
Autor: Beata Jablonská (Autorka je kunsthistorička)
