V 60. rokoch minulého storočia začal banský inžinier a vedecký pracovník RUDOLF LAZAR skúmať využitie geotermálnej energie priamo pod zemou. Poznatky, ktoré sú dnes vedecky podložené, sa vtom čase iba rodili. Priznáva, že neraz išiel hlavou proti múru.
V čase, keď prechádzal banský inžinier Rudolf Lazar z praxe do výskumu, baníctvo sa považovalo predovšetkým za empirickú vedu. On si v podzemných priestoroch štiavnických baní zvolil vlastnú koncepciu. „Snažil som sa merať v bani všetky veličiny najpresnejšími prístrojmi a metódami, vypracovať matematické modely pre dané problémy, dosadiť do nich merané hodnoty a overiť si v praxi, ako fungujú.“
V rokoch 1960 - 1966 sa sústredil nielen na možné využitie geotermálnej energie, ale aj na zlepšenie pracovných podmienok baníkov. Tí si z podzemia odnášali dve nepríjemné, zväčša doživotné ochorenia – silikózu a vazoneurózu.
Vzduch ako motor
Keďže zohnať v tom čase na výskum moderné prístroje býval problém, neraz ich nahradili praktické skúsenosti: „Vedel som, že v bani sú pracoviská, na ktorých nedokázal zarobiť ani ten najlepší baník, a naopak také, kde zarobil aj najhorší,“ hovorí inžinier Lazar.
V bani bolo v tom čase pracovisko, kde vyvierala termálna voda s teplotou okolo 50 stupňov Celzia, vzduch mal 42 stupňov a bol nasýtený vodnými parami. „Všetky získané skúsenosti mali vplyv na to, že som sa na prúdiaci vzduch v bani začal pozerať ako na motor, ktorý má svoj výkon a musí sa dať merať podobne ako spaľovací motor,“ hovorí.
Presným meraním nadmorskej výšky každého bodu v bani, teploty vzduchu v tomto bode a štúdiom teplôt atmosférického vzduchu v Banskej Štiavnici za posledných 50 rokov zostrojil graf gravitačných síl vzduchu v bani. Prostredníctvom neho sa dalo vymedziť, kde vzduch zohráva pozitívnu a kde negatívnu úlohu.
Otvorila sa tak cesta, ako upraviť mikroklimatické pomery na pracoviskách bez použitia ventilátorov, hoci si to vyžiadalo nové skúmanie.
„Bane mali v tom čase veľmi šikovného elektroinžiniera a spolu sme vytvorili analógový model na prúdenie vzduchu. Na ňom sme mohli simulovať, ako bude zmena prúdenia vzduchu na jednom mieste pôsobiť na iné miesta v bani.“
Výskum pokračoval vplyvom mikroklímy na pracovný výkon baníkov, do ktorého zapojili aj lekárov. Výskumné pracovisko dostalo v tom čase neobvyklý názov laboratórium vetrania a klimatizácie baní.
Projekt hodili do koša
Výsledky výskumu poslali aj na vtedajší ústredný výbor strany, aby na zlepšenie pracovných podmienok získali podporu.
„Prišiel akýsi súdruh, vypýtal si ešte 50 výtlačkov a odišiel. Akoby to hodili do koša. Aspoň časť výsledkov výskumu sa nám však podarilo zapracovať do bezpečnostných predpisov pre bane,“ hovorí Lazar.
Napriek tomu odborníci ďalší výskum nevzdali a v zdokonaľovaní vetracieho systému a využitia geotermálnej energie pokračovali ďalej. Neraz na vlastnú päsť. „Občas som sa cítil ako pirát, lebo som musel nahovárať baníkov, aby popri svojej práci robili aj pre mňa. Platil som im na ruku za každý odvŕtaný meter.
Vykonali sme tak tisícky meraní teploty hornín, potom som ich vyhodnocoval a premýšľal o probléme tepelného vyrovnávacieho plášťa.“
Zatiaľ čo aj mnohí odborníci pochybovačne krútili hlavami, jeho ľudia to nevzdávali. „Vo výskumnej správe a štúdii som teoreticky zdôvodnil možnosť využiť termálny prameň v bani na vykurovanie povrchových objektov a znížením jeho teploty zlepšiť klimatické pomery v bani,“ hovorí.
Vtedajšie rudné bane hľadali pre teóriu oponentov, no presné výpočty nepustili. Vyvrátiť ju sa nijakému oponentovi nepodarilo, nakoniec sa však bane uchýlili k triku.
„Cez výskumnú organizáciu z Brna síce nevyvrátili výpočty, ale položili si otázku – čo v prípade, ak termálny prameň zmizne? A navrhli postaviť rezervnú kotolňu na pevné palivo.“ Tak padol jeden z priekopníckych výskumov, ktorého opodstatnenosť pochopila a rozvíja až dnešná generácia. Práve Banská Štiavnica sa považuje za jedno z miest, kde má využitie geotermálnej energie významný potenciál.
Viac na www.leaders.sk
