František Švantner (1912 – 1950) sa v literárnej historiografii považuje za zásadného predstaviteľa slovenského naturizmu, no jeho dielo „prekonáva čistý naturizmus a vo svojej umeleckej podobe otvára komplex etických, filozofických i psychologických otázok“.
Romantik, modernista alebo postmodernista
Editorka Jana Kuzmíková sa domnieva, že s označením naturistická próza by Švantner ako s pomenovaním podstatných čŕt svojej tvorby azda dnes súhlasil, hoci v medzivojnovom období sa tomu bránil. Názvom doslovu kladie otázku: František Švantner – romantik, modernista alebo postmodernista? Podľa nej „predišiel neskoršie uvedomelé postmodernistické písanie aj uvažovanie“ a jeho tvorba „v širšom meradle patrí k vrcholom modernistickej prózy 20. storočia“.
Hodnotenie Švantnera postavila najmä na jeho názoroch vyjadrených v čitateľských poznámkach, denníkových záznamoch, úvahách a korešpondencii.
Otázku dobra a zla pokladá za najdôležitejšiu Švantnerovu tému „spolu so skúmaním ľudskej prirodzenosti, duchovnosti a predstavivosti“. Kým doslov je orientovaný viac na Švantnerove názory a filozofické myslenie (vplyv Bergsona), komentáre a vysvetlivky, sčasti aj kalendárium života a diela sa zameriavajú na analýzu, dobový a inšpiračný kontext jeho prozaickej tvorby.
Dušou tvorby bola manželka a príroda
Kuzmíková umiestnila autorovu tvorbu do priesečníka rôznych názorov, niekedy diskutabilných, inokedy polemických, mnohé problémy nastoľuje, iné rieši. Dozvieme sa napríklad, že na Švantnerovu tvorbu mali vplyv Chrobák, Ondrejov, Figuli, ale i Ramuz, Hamsun, Unamuno a iní, jeho synovia spolu s matkou pritom tvrdia, že krásnu literatúru vôbec nečítal, aby ho neovplyvňovala.
Spomienky dvoch synov na otca sú pritom veľmi zaujímavou súčasťou publikácie; hodnotia spisovateľovu tvorbu, najmä „rozvíjanie kategórie významu“ v nej, pochvalne sa zmieňujú o svojej matke, ktorá „bola centrom, inšpiráciou a dušou jeho tvorby; druhým určujúcim pólom bola príroda“.
Švantnerove čitateľské poznámky, výber z listov, úvah a denníkových záznamov sú publikované po prvý raz, rovnako ako poviedka Rozprávajú každému a poviedka Suky.
Kuzmíková urobila dobrý výber, hoci neobsahuje rozsiahly román Život bez konca, lebo by zabral samostatný zväzok. Napriek tomu je o ňom v jednotlivých častiach knihy dosť informácií. Za zásadné Švantnerove prózy pokladá román Nevesta hôľ, zbierku noviel Malka a súbor próz Dáma. „Jeho tvorba nastoľovaním sociálnych problémov a neľudských čŕt doby smerovala až k naturalistickej a expresionistickej deziluzívnosti. Iracionálne myslenie, pudové reakcie postáv, mýtický ráz próz, osudové sily v nich, desivé napätie a nevyjasnené dianie“ sú nedostupné pri zbežnom čítaní. Švantner to „prepisuje realistickým literárnym štýlom“.
Platón mal pravdu
Osud niektorých Švantnerových próz i samotného autora bol často krutý: prvú prozaickú knihu (Malka) mu nevydali, texty sa stratili, poviedku Rozprávajú každému nevzal do Slovenských pohľadov Andrej Mráz, záverečná verzia románu Život bez konca sa stratila, prvé vydanie diela bolo redukované v Slovenskom spisovateli, novela Božia hra s existenciálnym motívom bola v Tatrane scenzurovaná, edičné a cenzorské zásahy postihli aj Nevestu hôľ, v mnohých prózach ide o doslova vybielené miesta, ktoré editorka zaplnila podľa originálov.
Švantner ako učiteľ odmietol vstúpiť do HSĽS, bol účastníkom SNP, pod jeho vplyvom vstúpil do komunistickej strany a rovnako pod vplyvom udalostí z nej v roku 1949 vystúpil. Tým sa „zaradil k nežiadaným spisovateľom, lebo prejavil nesúhlas s obmedzenými praktikami komunistov“. Prichádza k záveru, že „komunizmus je vlastne len druh fašizmu“. V jednom z denníkov si poznamenal: „Zdá sa, že Platón mal pravdu. Iba vláda ľudí mravných, nanajvýš spravodlivých, mohla by uskutočniť na zemi šťastie ľudí.“
Recenzia
František Švantner: Nevesta hôľ a iné prózy
Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2007
Editorka: Jana Kuzmíková
Autor: Gabriela Rakúsová (Autorka je literárna kritička)
