PRÁÁÁSK!
No, a už je dobre. Napálil som to do Fabie, peknej, striebornej. Stála na ceste, vo fronte, ktorá sa vzápätí rozpŕchla. Fabiu odhodilo o hodný kus a ja som sa len v duchu modlil, aby z nej nevyskočil nejaký bezkrký hrdlorez a nerozdrapil mi zadok. Fabia zastavila na autobusovej zastávke, ja som sa teda doterigal za ňu, vyhodil som blikače a čakal, čo bude.
Vystúpil chlapík, rozhodil rukami, a vybral sa k časti auta, o ktorej predpokladal, že bude poškodená. Našťastie, okrem pár fľakov na nárazníku tam nič nebolo. I podujal som sa teda zodpovednosť prijať a v duchu som si už chladil ľadom rozbitý pysk. Vystúpil som z auta s neobyčajne úprimným pocitom ľútosti, snažil som sa ho vyjadriť i verbálne... vtom mi však pánko skočil do reči:
- To je nič... ja tam nič nemám...
- Ale čo toto? – ukázal som na fľakatý nárazník.
- Je to v poriadku... nič si z toho nerob, – povedal pánko.
- Naozaj? – neveril som.
- Naozaj! Nechaj to tak... je to OK. Dávaj pozor, a šťastnú cestu.
- Tak ďakujem... a ešte raz: prepáčte.
Pánko mi len podal ruku a pobral sa preč.
Ja som sa pozrel na svoj dostavník s rozbabraným predkom a nasadol som. Čo tam po oprave, čo tam po pár korunách, za hlúposť sa platí, ale ten pokoj, čo išiel z toho pánka... Neviem, či to mal v povahe, alebo či mal veľa peňazí a bolo mu to fuk, alebo či to bolo len nejaký prst osudu, ktorý mi mal povedať, že som idiot a že s pokojom sa veci dajú robiť lepšie.
Zapôsobilo to na mňa ako zaucho i pohladenie zároveň. Trest i odpustenie. Prinútilo ma to zamyslieť sa, čo by som asi urobil ja, keby sa mi to stalo v opačnom garde? Asi nič podobne upokojujúce a veľkorysé.
Nuž, ešte raz úprimne: mrzí ma to, a rovnako úprimne: vďaka za odpustenie.
Asi som to potreboval zažiť, asi to bolo na niečo dobré, asi mi to pomôže stať sa ohľaduplnejším a pozornejším vodičom. Veď za tých osem rokov, čo som najazdil zo tristotisíc kilometrov, a neraz som sa domov vracal s vykričaným hrdlom, som nie jedného kolegu vodiča či vodičku poučil o pravidlách cestnej premávky nevyberaným spôsobom. A zrazu toto. Ja..., etalón DOBRÉHO šoféra!
Nuž, asi som až taký dobrý šofér nebol. Azda sa ním stanem.
Autor: Zoltán Mlynárik
