Ako podstrčiť film pred veľké publikum

Predseda poroty Sean Penn sa tešil, že svojím rozhodnutím môže pomôcť pekným filmom, aby sa presadili. U nás však zatiaľ neplatí, že sa Zlatá palma automaticky presadí. Najmä ak to nie je komédia.

Pár dní pred koncom festivalu prišiel do Cannes Quentin Tarantino a viedol filmovú lekciu. Ako si tak spolu s divákmi pozeral ukážky svojich filmov, povedal: „Vždy som sa pokúšal o nový druh komédie. Neviem síce povedať, aký je to druh, ale je môj. Som rád, keď sa ľudia smejú aj na veciach, ktoré v skutočnosti nie sú smiešne. Pretože vtedy sa cítia ako komplici, keďže spolu robia niečo, čo by nemali. A to je vzrušujúce.“

S týmto svojím druhom komédie uspel aj v Cannes. Pred štrnástimi rokmi, keď dostal Zlatú palmu za Pulp Fiction.

Neprišli sa smiať

No, to bolo kedysi. Tento rok sa skoro ani nedalo smiať. V súťaži boli najmä vážne filmy s politickými, historickými alebo spoločenskými témami – o mafii, beznádejnom živote na predmestí alebo o imigrantoch. Keď sa minuli, vystriedali ich osobnejšie drámy – raz o únose detí, potom zase o ich vyslobodení z väzenia.

Najväčšou komédiou bol napokon francúzsky film La Frontiere de l’ aube, a aj to nechcene. Mala to byť dráma, divákom však pripadala taká trápna, že ju nakoniec vysmiali a na záver vypískali. Predseda poroty Sean Penn pred festivalom vravel, že svojich kolegov povzbudí, aby sa nebáli hlasovať ani za komédiu. Ale na tento prípad asi nemyslel.

To neznamená, že sa mu súťaž nemohla páčiť. Úlohu porotcu neprijal preto, aby sa smial. „Máme príležitosť spraviť skvelú robotu. Filmy môžeme jemne postrčiť, aby sa dostali pred veľké publikum,“ vravel.

Spolu so svojimi kolegami určite vedel, aké sú na filmy v súťaži reakcie. Hoci by sa nemali nechať nikým ovplyvňovať a nemali by byť v srdečných rozhovoroch so súťažiacimi filmármi, predsa len ich organizátori nemôžu spoločensky izolovať.

Izolovaní boli až včera, v posledný deň festivalu. Strávili ho zatvorení vo vile v okolí, tam sa aj večer prezliekli a šli priamou cestou do festivalového paláca vyhlasovať výsledky.

Zlatá palma čísla nespraví

V tie rozhodujúce hodiny už museli naozaj zabudnúť na všetky šumy a komentáre, ktoré jedenásť dní počúvali. A v hlave im malo zostať len miesto na jednu povinnosť. Nahlas sa to síce nehovorí, ale ceny by sa mali rozdať medzi viaceré filmy. Inak porotcovia riskujú nepríjemnú kritiku zo strany vedenia festivalu. Pred piatimi rokmi ju zažil predseda Patrice Chéreau, pretože Zlatú palmu i cenu za réžiu prisúdil filmu Elephant od Gusa Vas Santa.

Keď už sa teda predpokladá, že víťazstvo v Cannes na ďalšej ceste po distribúcii pomáha, festival by bol rád, keby si to užilo viacero filmov naraz.

Práve Van Santov Elephant je však príkladom, že automatická súvislosť medzi víťazstvom a rekordnou návštevnosťou nie je. Napríklad u nás sa táto skvelá dráma o násilí v amerických školách v bežnej distribúcii ani neobjavila. Poslednou Zlatou palmou, ktorá sa naozaj stala diváckym hitom, bola tá spred štrnástich rokov, Tarantinov film Pulp Fiction.

Do kina sa tak ľahko nedostanete

Keď sa festival v Cannes skončí, jeho účastníci dostanú dlhý a podrobný dotazník. Majú napísať, s akými službami boli spokojní, a čo by mali organizátori radšej vylepšiť.

Diváčka Odette Giroud, inak sympatická a usmievavá šesťdesiatnička, už pred pár dňami vedela, že sa bude sťažovať. Vybrala sa na dokument Tretia vlna a po hodine státia v rade k nej došla informácia, že do kina sa dostane maximálne stotridsať ľudí s akreditáciou, lebo väčšinu miest už obsadili tí, čo sa dostali k prioritnej voľnej vstupenke po známosti alebo na internete. To ju pobúrilo.

Viete, jej o Tretiu vlnu nešlo. Čítala, že je to dokument o dobrovoľníkoch, ktorí prišli odstraňovať katastrofu po cunami, a pripúšťala, že môže byť aj zaujímavý. Ju však lákal Sean Penn. Tento film vybral do programu on, a to znamenalo, že ho aj príde uviesť.

V Cannes každý počíta s tým, že ak chce ísť do kina, musí prísť skôr. Ak má nižší stupeň akreditácie, aj hodinu a pol dopredu. Tentoraz už ani to nestačilo. A organizátori spravili dobre, keď neprezradili, že okrem Penna prídu aj Bono a Michael Moore – lebo to by vyhadzovači pred kinom mali roboty ešte viac.

Netreba si ich predstavovať ako náš typ bezpečnostnej služby, napríklad pred PKO. Sú to väčšinou veľmi milí a šarmantní páni. Aj tak ich však nič neoblomí a nedajú sa oklamať žiadnym trikom. Nekompromisne posielali na koniec radu aj mladú slečnu, ktorá tvrdila, že jej kamaráta už pustili - kým ona si iba odbehla kúpiť jedlo. „Pani, je nám ľúto, jesť musíte pred predstavením alebo po ňom,“ vraveli jej. Zvyšok času odpovedali na tisíckrát položenú otázku: „Nie, nevieme, koľko sa vás ešte zmestí. Musíme počkať, či prídu všetci tí, čo majú voľné vstupenky. Radšej vám nepovieme nič ako nejakú hlúposť.“ Väčšinou to fungovalo, kým k nim s krikom neprišiel niekto temperamentnejší: „Niečo mi tu uniká. Viete predsa, koľko ste rozdali vstupeniek – tak to odpočítajte podľa počtu miest v sále a zistíte, koľký z nás sa ešte zmestia. Zvyšok ľudí pošlite domov a nerobte z nich idiotov!“

Na idiotov sa však dav pred kinom nemenil. Po dlhom a neistom čakaní to bola skôr kopa vyčerpaných, vystresovaných a frustrovaných ľudí. Tí, ktorých vyhadzovači tesne pred začiatkom filmu nakoniec pustili, sa pobláznene rozbehli, naozaj ako pustení z reťaze. „Nebojte sa, nič nezmeškáte,“ kričali za nimi.

Kristína Kúdelová