Havlovo neodchádzanie

Havlovo najnovšie dramatické dielo, ktoré uvedie aj Slovenské národné divadlo, nie je politickou hrou, priamočiaro reflektujúcou konkrétnu situáciu.

PRAHA. Havel je dramatikom paradoxov. Dokázala to aj premiéra jeho hry Odchádzanie, ktorej náčrt napísal ešte pred revolúciou. Hru uviedlo „podzemné“ divadlo Archa bez štátnych peňazí, premiéra sa odohrala bez prítomnosti najvyšších štátnych predstaviteľov a nakoniec aj bez účinkovania jeho ženy Dagmar Havlovej, pre ktorú hru pôvodne písal.

Z politikov sa na premiére zúčastnil minister kultúry Václav Jehlička a šéf zelených Martin Bursík s Kateřinou Jacques, chýbali však zástupcovia pražského magistrátu. Nemožno sa im čudovať, proti ich dotačnej politike sa vo foyeri podpisovala petícia.

Pražské národné ľutuje

Riaditeľ Archy Ondřej Hrab prežíval po predstavení obrovský pocit šťastia, ale aj zmiešané pocity. „Je to absurdné, že naše divadlo zároveň zažíva najhoršie obdobie svojej existencie, zatiaľ máme len 60 percent nášho tradičného príspevku,“ hovorí.

Keďže sa celá produkcia nakoniec hradila zo súkromných zdrojov, na premiére bolo viac sponzorov ako divadelníkov. Nechýbalo niekoľko dávnych Havlových priateľov, medzi nimi moderátorka Kamila Moučková či režisér Andrej Krob.

„V podstate to bolo prijaté priaznivo, a tak som, samozrejme, rád,“ povedal Havel. K inscenácii mal síce, ako povedal, aj „tisíc malých konkrétnych výhrad“, ale celkovo sa mu to javilo ako dobré. V predstavení zaznieva aj jeho hlas v polohe komentátora. „Bude sa to hrať v rôznych krajinách, predsa to nebudem nahrávať po francúzsky?“ reagoval na otázku, či si vie predstaviť aj naštudovanie bez svojho hlasu.

„Stále som ľutoval, že hra nemôže byť v Národnom divadle. Po tom, čo som videl túto výbornú inscenáciu, ľutujem ešte viac,“ hovorí jeho riaditeľ Ondřej Černý. Podľa neho sa opäť ukázalo, že Havel je celkom jedinečný v schopnosti sebareflexie – ako dramatika i politika. Černý oceňuje hlavne jeho mieru odstupu: „Nie je to politická hra, ktorá by priamočiaro reflektovala situáciu. Samozrejme, niekto tam môže vidieť konkrétne politické osobnosti, ale nie je to nutné.“

Čo je za dverami

Podľa režiséra Davida Radoka je však hlúposť stotožňovať niektorú z postáv s nejakým konkrétnym politikom. „Nie je to o Havlovi ani o Klausovi. Havel nie je demagóg, nikdy nepôsobil ako ľudský úbožiak, ako postava kancelára Riegera,“ hovorí Radok. Na hre ho najviac fascinovali otázky, čo je za poslednými dverami na javisku. „Za každým za je vždycky ještě nějaké další za,“ píše Havel v hre.

Radok hovorí, že bol pripravený robiť hru v národnom aj vo vinohradskom divadle. „Nevyšlo to, ale nič neľutujem, som rád, že to skončilo tu,“ konštatoval tesne po skončení premiéry v Arche.

K odstúpeniu Dagmar Havlovej z inscenácie sa nechcel vyjadriť. „Už je to komentované tisíckrát, Dagmar Havlová ochorela, dostala sa do situácie, že to nemohla dokončiť,“ hovorí Radok.

Zuzana Stivínová, ktorá pár týždňov pred premiérou prešla z pôvodnej roly politologičky Bey do postavy Ireny, dlhoročnej priateľky kancelára, sa k produkcii vyjadrovať veľmi nechcela.

„Ja nebudem určite hovoriť, nehnevajte sa,“ povedala. Jej otec Jiří Stivín bol však na recepcii veľmi šťastný. „Som príjemne prekvapený, herecky tam nebolo slabých miest, ak sa po premiére trochu uvoľní to obojstranné napätie, bude to veľmi podarené.“

Havel verí Mikulíkovi

Na inscenácii sa podieľali aj Slováci, okrem Jána Sedala v role záhradníka Knoblocha v nej vystúpili aj Zuzana Statná i Eva Hromníková v úlohách dcér kancelára Riegera.

„Rozhodne prídem na premiéru,“ prisľúbil Havel v súvislosti s uvedením hry v Slovenskom národnom divadle. Na skúšky do Bratislavy asi chodiť nebude „Je to v dobrých rukách, Peter Mikulík režíroval moje hry už pred 45 rokmi. Ja mu plne dôverujem, iba by som ho svojou prítomnosťou znepokojoval,“ vyjadril sa. Potešil sa, že z SND si prídu pražskú produkciu veľmi skoro pozrieť. „Dúfam, že to bude pekné predstavenie a že ich to neodradí,“ vyjadril sa Havel.

Jitka Sloupová z agentúry Aura-Pont, ktorá práva na hru zastupuje, hovorí, že hra je už preložená do pätnástich jazykov. „Zatiaľ bol záujem veľký, a to ešte nebola ani premiéra,“ hovorí Sloupová. Rokujú aj s istanbulským mestským divadlom či s americkým režisérom Gregory Mosherom, ktorý by hru rád uviedol na Off Broadwayi.

Oslobodzujúca miera autorovho odstupu

Režisér Radok v Havlovej hre účinne využíva a zároveň paroduje divadelné klišé.

„Niečo mi na predchádzajúcej scéne prekáža, neviem presne, čo. Veľmi parodická? Málo parodická? Alebo naopak, veľmi patetická? Čo mám však robiť, keď ju lepšie napísať neviem.“ Autorské komentáre, ktoré v Havlovej neopakovateľnej interpretácii tu i tam prerušujú dej, patria k najvydarenejším pasážam hry. Zo strany dramatika, ktorý sa po dlhotrvajúcej pauze vracia do „brandže“, to bol rafinovaný krok.

Autor sa ním vopred dištancuje od prípadných nedostatkov svojej drámy, scény nazýva „balábile“ či chaosom, tu i tam priznáva barličky na spratanie postáv z javiska. Pripúšťa aj momenty autorskej svojvôle, teší ho, že herci musia s vážnou tvárou zahrať akúkoľvek „vtákovinu“, ktorú si vymyslí.

Základná situácia produkcie je citáciou Čechova vrátane umelých stromov, letného nábytku a množstva postáv, ktoré len tak posedávajú a občas niečo prehodia. Portál vily s prvkami vidieckeho klasicizmu namaľovaný na plátne asi najlepšie vystihuje režijný prístup Davida Radoka, ktorý využíva a zároveň paroduje divadelné klišé.

Väčšina situácií je posunutých do extrému – Riegerovo sťahovanie z vily do garsónky v inej gubernii, či narážky na priateľské stretnutia s rôznymi diktátormi. Až také posunuté nie sú jeho frázy o politike, v centre ktorej je človek, či žurnalistické otázky. Presmutne pôsobí aj okamžitý presun všetkých tajomníkov ba aj politologičiek do tábora víťazov.

Azda len ten, čo sám zažil každodennosť veľkej politiky, môže podobne vtipne opísať bizarné oddeľovanie eráru od súkromia, praktickú bezmocnosť človeka, ktorý celý život venoval politike, i jeho záverečné poníženie na poste „poradcu poradcu“. Jan Tříska je dôstojne samoľúby a zároveň ľudsky krehký. Z textových a inscenačných narážok na osud kráľa Leara vyťažil maximum.

Herecky je produkcia vyrovnaná, réžia jemnou mierou štylizácie nezvýraznila prvky absurdnosti a grotesknosti. Veľmi autenticky pôsobia aj ľudia motajúci sa okolo kancelára. Miera odstupu, ktorý má autor od svojho diela a osoby je oslobodzujúca a veľkorysá. V závere paroduje aj vlastné politické pôsobenie citáciou hesla o pravde a láske, ktorá víťazí nad lžou a nenávisťou. Havlovo inteligentné i smutné odchádzanie z politiky odporúčam konzumovať v kombinácii s dokumentom Občan Havel, bez prvoplánových paralel ide o dva zaujímavé pohľady za zatvorené dvere.