Masahikovými očami
Príbeh je o mužovi, ktorý musel pre zranenie vzdať svoju bejzbalovú kariéru a túto životnú prehru utápal v saké. Mal však syna, prostredníctvom ktorého sa rozhodol svoj nesplnený sen realizovať. Každý deň dával synovi tvrdý bejzbalový tréning, niekedy ho aj udrel, chlapec často plakal. O niekoľko rokov sa však z neho stal profesionálny hráč v slávnom bejzbalovom tíme Giants. Pre víťazstvo dokázal robiť na ihrisku zázraky. Jeho otec sa však stal koučom konkurenčného mužstva, takže sa snažil poraziť svojho syna. Chlapec otca znenávidel. Lenže otec chcel syna iba zoceliť.
V posledných rokoch sa v Japonsku znižuje pôrodnosť. Mnohé mladé páry sú bezdetné alebo majú maximálne dve deti. Ale objavuje sa zvláštna tendencia rodičov - mať zo svojho dieťaťa niekoho výnimočného. Investujú veľa do jeho vzdelávania a koníčkov, ale vyberajú ich väčšinou podľa svojej chuti, nie podľa toho, čo by chcelo dieťa. Vďaka profesionálnemu vedeniu od útleho detstva dosahujú niektoré deti úroveň dospelých. V Japonsku im hovoríme "superdeti".
Často ich pozývajú do rozličných televíznych šou. Tanečnicu, huslistu, džezového bubeníka, zápasníka bojových umení, komika, motokrosového jazdca a mnohých ďalších. Keď to vidia mladí rodičia, mnohí začnú uvažovať: "Aj my by sme mali dať nášmu dieťaťu nejakú zvláštnu schopnosť!" Počul som, že vzniklo veľa škôl so špeciálnou výučbou pre nadané deti. Myslím, že je to dobrý biznis. Veď mnohí rodičia zaplatia dieťaťu školu len preto, aby z ich "zázračného dieťaťa" ten zázrak vydolovali.
Nedávno sme s mojou ženou pozerali japonskú televíznu reláciu, kde vystupovala kúzelníčka s malou dcérkou. Matka sa vyslovene predvádzala, pretŕčala, dcérka bola trochu drevená. Ale bolo vidieť, že dieťa nemá na výber, pretože matka z nej chce mať chutnučkú kúzelníčku. Bolo nám tej malej ľúto.
Spýtal som sa mojej mamy, čím chcela, aby som bol. Vraj najviac ma chcela dať do školy dramatických umení, ale to som odmietol hneď. Chodil som na klavír, ale po dvoch rokoch som ušiel z hodiny a bolo. Do tretice ma dali na gymnastiku, čo som nechal tiež po dvoch rokoch. "Viac som ťa do ničoho nenútila," povedala mama. Škoda, vravím si s dnešným rozumom, mohol som vedieť viac. Dobre, že nemám vlastné deti. Myslím, že by som bol prísny otec a vnucoval by som svojmu dieťaťu svoje ideály rovnako, ako otec zo spomínaného manga príbehu.
Viete, ako sa príbeh končí? Syn sa stane hviezdnym profesionálnym bejzbalovým hráčom. Takmer si zlomí ruku pri hádzaní toľkých zázračných loptičiek v zápasoch proti otcovnu mužstvu. A nakoniec sa to aj stane. Vo víťaznom zápase proti otcovmu tímu si pri hádzaní poslednej zázračnej loptičky zlomí ruku. Otec ho prvýkrát v živote pochváli a odnáša zraneného syna zo štadióna na svojom chrbte.
