Seriálový doktor Bajza je od vás starší, má aj dospelejšie problémy ako vy. Nerobí vám život smutnejším?

Myslím, že chlapčenstvo je v každom z nás, aj v Bajzovi, len v akomsi latentnom štádiu. Je to moja postava, nechodím však s ňou domov, nechávam ju za dverami štúdia. K svojmu chlapčenstvu sa vraciam so svojimi kamarátmi.

S chlapcami z Astorky?

Hlavne s nimi. Sme spolu veľmi často. Ku koncu sezóny už cítime ponorkovú chorobu, ale cez prázdniny si od seba oddýchneme. V polovici augusta si však opäť začneme vyvolávať. Hráme spolu už trinásť rokov, aj na vojne sme boli spolu.

Nechceli ste si založiť divadlo?

To je snom každého ročníka herectva, ale vôbec to nie je také ľahké. Napokon nás riaditeľ Astorky Vlado Černý začal postupne obsadzovať v divadle. Prvý sem prišiel Juraj Kemka, potom Lukáš Latinák, za ním ja a nakoniec Robo Jakab. Nám je teraz dobre, robíme spolu, akoby sme mali vlastné divadlo.

Máte nejakú definíciu priateľstva?

To sa nedá povedať, je to niečo nezištné. Poznáme sa ako vlastné topánky, už vieme, čo môžeme od seba čakať.

Keď strávite deň na filmovačke, viete, koľko ste zarobili. Keď presedíte večer s Latinákom, viete zas, koľko ste minuli. Uvažujete niekedy aj takto?

To vôbec neriešim, matematiku som nikdy nemal rád. Ale nie, čas, ktorý strávim s priateľmi, sa jednoducho počíta. Sú to pre mňa dôležité chvíle, ktoré si naozaj strážim a prinášajú mi oveľa viac ako len účet.

Nazývate svoju štvorku nejako?

Vždy si nájdeme nejaké pomenovanie. Už asi rok sme "chalaňi". To máme od nášho kamaráta Ľuba Dobrovodu, ktorý nás takto oslovuje.

Máte írečité meno. Odkiaľ pochádzate?

Som z Bratislavy, vyrastal som v prekrásnej Rači medzi vinohradmi, moja babka však pochádzala zo Záhoria. Viem, že pri Topoľčanoch sú Miezgovce, bohužiaľ však netuším, či to má s nami niečo spoločné.

Chodievali ste ako dieťa na recitačné preteky, ako by sa na herca patrilo?

Áno, aby som sa nemusel učiť. Neskôr sme hrali scénky prevzaté od Luďka Sobotu či Milana Lasicu. Na VŠMU som išiel pôvodne preto, že som chcel robiť vo filme. S divadlom som nemal skúsenosti. Ale na škole som si ho zamiloval, bol som ním doslova ohúrený. Som niekoľko rokov po škole a až teraz sa nám hercom akoby otvárala aj filmová dimenzia. Ak bude všetko v poriadku, v budúcom roku sa mi črtajú dva filmové projekty.

V seriáli Panelák pôsobíte suverénne.

Cítim sa tam ako ryba vo vode, a asi tak aj plávam. Na kastingu do Paneláka som bol však dosť vlažný. Predtým som totiž točil niekoľko "pilotov", ktoré nakoniec neuzreli svetlo sveta. Keď prišla táto ponuka, mal som toho už plné zuby. Ani sa mi táto postava nepáčila, ale nakoniec som to zvážil. Zobral som to ako prácu.

Koľko dní v mesiaci venujete Paneláku?

Pôvodne mi hovorili o ôsmich-deviatich, ale niekedy to vyjde aj na dvanásť. Ale neľutujem. Je tam príjemná kopa ľudí, od hercov až po produkciu.

Čím si vysvetľujete množstvo gynekológov na našich obrazovkách?

Predtým som Ordináciu v ružovej záhrade ani nevidel. Raz mi povedali, že ma príde vymeniť "kolega" Maštalír. Až neskôr mi zaplo, o čom hovoria. Práve minule som videl kúsok jednej časti. A musím povedať, že kolega Maštalír má určite väčšiu prax, pretože on svoju kozu v ordinácii na rozdiel odo mňa aj aktívne používa. Ja zatiaľ len sedím za stolom, úradujem a pečiatkujem.

Má lepšie napísaný scenár.

Ja im to stále hovorím (smiech.)

Upravujete si svoje texty?

Andy Kraus píše hercom "do huby". Pri množstve textu, ktorý sa musím naučiť z večera do rána, si však niekedy repliky tak trochu "preformulujem".

Ste spokojný s touto serióznou rolou, alebo by vás viac bavilo robiť do televízie nejaké skeče?

Mňa kamera baví. Určite by sme s chalanmi chceli robiť aj "koniny", teraz však nie je na to dostatok času. Je taká zvláštna uponáhľaná doba, akokoľvek sa jej človek bráni, aj tak jej podľahne.

Uvedomujete si, že pri kapacite hľadiska Astorky, čo je 220 miest, by ste museli hrať päť rokov sedem dní v týždni, aby vás videlo toľko ľudí, ako vás v Paneláku vidí priemerne za jeden večer?

Sledovanosť seriálu ma teší, ale neberiem to ako veľkú hodnotu. Niekedy na mňa zakričia v Auparku: Aha Bajza! Ale seriál sa skončí a všetko bude po starom.

V Paneláku sú zobrazované vzťahy medzi susedmi, hoci dnes často ani nevieme, kto býva oproti nám. Páčil by sa vám takýto spoločný susedský život?

Vedel by som si predstaviť žiť v takom paneláku, kde by bol na prízemí aj malý bar. Večer by som si tam trochu odfúkol, ráno si dal kávu. Ľudia žijúci v jednom paneláku by sa mali trochu aj poznať. Ja mám rád ľudí.

Vraj ste organizátorom všetkých flámov v Astorke.

Viac-menej áno. Vzťahy sa prehlbujú vtedy, keď je človeku príjemne. A človeku je príjemne, ak si s niekým sadne a zabudne na chvíľu na prácu. Napríklad teraz, treba predsa ukončiť sezónu v divadle, treba bilancovať, či nie?

Kde zvyknete takto bilancovať?

Minulý rok sme boli na stanovačke na Zelenej vode, hoci tam nakoniec prišlo len torzo divadla. Tento rok ešte nevieme, kam pôjdeme.

Chodí pod stan aj vaša divadelná kolegyňa Zita Furková?

Stále nám to len sľubuje. My sa tam máme všetci veľmi radi, necítime generačné rozdiely, my mladší sa však snažíme prinášať energiu, aby naše divadlo žilo nielen divadlom.

Niektoré divadlá fungujú cielene ako uzavretá komunita. Žije aj Astorka tak trochu sama pre seba?

Podľa mňa nie.

V hre Lavička, ktorá sa striedavo uvádzala v Česku i na Slovensku, ste hrali v dvojici s Táňou Vilhelmovou. Neprekážalo vám, že ľudia chodili viac na ňu ako na vás?

Je to príjemné. Prídu na ňu a ja sa popritom zveziem.

Akú rolu by ste nezobrali?

Každá rola je pre mňa výzva.

Neprekvapilo vás obsadenie do úlohy Othella?

Možno trochu áno, ale ak Lukáš Latinák hral Rómea, tak som si povedal, že ja môžem vyskúšať Othella.

Rómea by ste zobrali radšej?

Toho by som sa bál omnoho viac. Rómeo má v originále šestnásť rokov. Ja som už naňho starý, ale postave Mercutia v tejto shakespearovke som sa veľmi potešil.

Othellova farba pleti sa vo vašej produkcii nerieši.

Režisér Juraj Nvota povedal ako prvé, že sa nebudeme farbiť. Raz prišli za mnou diváci, a povedali mi, že ma videli ako černocha. Ak beloch zahrá černocha na javisku, čo si môže herec priať viac?

Ste žiarlivý?

Som, ale zdravo. S Othellom sa to nedá ani zďaleka porovnať. Herca však baví urobiť zo seba hulváta. V tomto predstavení si neriešim svoje komplexy, skúšam len svoju druhú tvár. Na herectve ma baví otvárať práve tieto okienka. Veľmi som si obľúbil Shakespeara, je to už jeho piata hra, v ktorej hrám. Mám rád aj preklad Ľubomíra Feldeka, niekedy sa na prvý pohľad zdá krkolomný, ale keď sa to dobre naučíte, znie melodicky.

Máte pocit, že divadlo by malo prinášať aj nejakú spoločenskú výpoveď?

Môže prinášať aj spoločenskú výpoveď, nie je to však jeho poslaním. Ešte tak výpoveď o človeku, ale politika je pre mňa tabu. Keď vidím, čo sa tam všetko dookola rieši, nežiada sa mi poukazovať na všetky tie divné prepojenia. Teraz ani nie je taký čas, aby sa muselo aj v divadle zasahovať do politiky. Čo s tým? Aj tak hrajú len jedno veľké divadlo.

Vaša kultová produkcia Na koho to slovo padne je však práve o využívaní moci, nie?

Áno, využívanie moci je stále aktuálna téma. V hre vystupuje päť rôznych charakterov a divák sleduje zmeny v správaní postáv v momentoch, kedy získavajú moc nad ostatnými. Aktuál-nosť tejto témy je niekedy až desivá. Napriek tomu sa diváci dobre zabavia. Ale o tom je divadlo, aby si to človek pospájal v hlave ako chce.

Nedávno ste vystupovali pred našim americkými rodákmi.

Pozval nás slovenský konzul v Los Angeles. Spočiatku nevedel, do čoho ide, mal trochu obavy. Slováci žijúci v Amerike sa totiž sťažovali, že sme prišli s maďarskou hrou a nie s nejakou slovenskou klasikou. Niektorí to naše predstavenie dokonca bojkotovali. No po predstavení boli diváci úplne nadšení.

Túto produkciu hráte prakticky desať rokov. Nejde vám už na nervy?

Nás to stále baví. Pri stopäťdesiatej repríze sme si povedali, že ju budeme hrávať, kým budeme spolu. Už sme pri nejakej stošesťdesiatejôsmej repríze, som zvedavý, kam to pojde ďalej. Zatiaľ sa stále vieme pohádať, keď nám nevyjde predstavenie. Na to minulotýždňové však tak skoro asi nezabudnem. Mal som zdravotné problémy, cítil som sa hrozne, každú chvíľu som si myslel, že už-už ohlásim koniec.

Po predstavení vás odviezla sanitka. Zažívate často podobné šoky?

Smrtka prešla okolo mňa asi pred mesiacom na predstavení Burkeho. V jednej scéne sa po Václavovi, ktorého hrá Robo Jakab, rozmachujem kutáčom. Dal som mu signál, aby sa zohol, ako sme si to nacvičili. Zrazu som cítil, ako železo kutáča vyletelo z násady a ako letí smerom k portálu. Bol som oslepený svetlom reflektorov, videl som len, že sa diváci prikrčili. Bolo počuť náraz. Robo sa narovnal, videl, že mám smrť v očiach, ale nechápal, čo sa stalo, a tak hral ďalej. Našťastie, kutáč padol niekde pred hľadisko. Ešte asi štyri hodiny po predstavení som sa triasol. Také niečo by som už nikdy viac nechcel zažiť.

V súčasnej hre Jevgenija Griškovca Zima, kde hráte vojaka, je hrdinstvo témou. Čo to podľa vás znamená?

Neviem, čo to znamená. Možno, ak niekto urobí niečo, čo má preňho zmysel, a pritom nič neočakáva? Ja som sa nedávno skoro stal hrdinom. Mrzí ma, že to dopadlo nakoniec smutne. Išli sme na východ na petangový turnaj, videl som, ako na ceste leží pes. Oproti išlo veľké skriňové auto, prešlo cez neho, ani nezastavilo. Padla na mňa bezmocnosť, pes ešte dýchal. Vyhľadal som v dedine zverolekára, ten mi povedal, že ho treba zobrať na chirurgiu do Košíc. Tak sme ho tam zobrali. Pes aj tak cez noc zomrel. Škoda. Urobil som však všetko pre to, aby som ho zachránil. Pre mňa je niečo také celkom samozrejmé.

Divadlo neposkytuje nič hmatateľné, len akýsi nedefinovateľný zážitok. Beriete ho ako súčasť rozvíjajúceho sa biznisu so zážitkami?

Nie, divadlo nepovažujem za biznis, má však prinášať príjemné zážitky. Tie sa človeku nevymažú a nedajú sa kúpiť. Šikovní ľudia aj z toho, samozrejme, vedia vyrobiť nejaké heslo, ale ja by som nevedel niekomu skočiť na reklamný slogan. Zážitky sú o niečom nečakanom.

V poslednom čase ponúkate s kolegami aj predstavenia založené na improvizácii. Ako sa dá na ne pripraviť?

Nijako. Len vnímať veci naokolo, rozmýšľať na danú tému. Improvizácia je citlivá vec, tenký ľad, neviete, či to vyjde alebo nie. Snažíme sa byť na seba napojení, ale nie vždy sa nájde tá správna pointa. Pre nás je to jednoducho adrenalín.

Venujete sa však aj športu, ktorý nevyzerá veľmi adrenalínovo. S petangom sa mi spájajú skôr francúzski penzisti v parku.

Pýtajú sa ma, čo na tých guliach vidím. Je to síce pokojná hra, vymysleli to dôchodcovia na vozíčku, ale ak turnaj trvá celý den, človek sa popritom aj dosť nachodí. V Bratislave vzniklo ihrisko, chodím tam, len čo mám nejakú voľnú chvíľu, niekedy som tam býval aj osem hodín. Táto hra je veľmi chytľavá, aj moja frajerka už behá s guľami v aute. Aj režisérku Soňu Ferancovú to chytilo, hoci najprv nás len okukovala. No rekreačne som hrával aj futbal či hokej. Teraz potrebujem poraziť Petru Vajdovú v tenise, vyhráža sa mi, že mi tento rok vráti minuloročné víťazstvo nad ňou.

Vyhrali ste už niečo aj v petangu?

Najlepšie som skončil ako druhý. Nemám veľa času. Štve ma, že všetci sa zlepšujú a konkurencia je čoraz väčšia.

Pri golfe sa vraj dohaduje biznis. Čo sa rieši pri petangu?

Taktika hry.

Prečo robíte herectvo?

To bola prvá otázku, ktorú nám Martin Huba položil, keď sme prišli na školu. Prečo sme si ju vybrali, ak už herec v spoločnosti nič neznamená.

A čo by ste mu dnes odpovedali?

Herectvo je droga. Keď si Lukáš Latinák vlani zlomil nohu a bol pol roka mimo divadla, pociťoval už abstinenčné príznaky.