Cenné svedectvo o maliarovi Ladislavovi Mednyánszkom podávajú jeho Denníky 1877 – 1918 (SNG a Kaligram, Bratislava 2007, preklad Eva Andrejčáková, Zsófia Kiss-Szemán a Jitka Rožňová).
Mednyánszky (1852 – 1918) bol v každom ohľade čudák, čo zrejme súviselo aj s jeho inakosťou, ktorá ho nútila označovať niektoré chúlostivé miesta v denníkoch písmenami gréckej abecedy. Napriek šľachtickému pôvodu zobrazoval vo svojej figurálnej tvorbe zväčša typy z okraja spoločnosti, rozličných tulákov a bedárov. Priam programovo si v denníkoch napísal, že sa musí usilovať o „nadviazanie čím viac známostí v strednej vrstve a ich rozširovanie aj v nižšej“.
Slovenské vydanie denníkov, ktoré vyšli i v Maďarsku po prvý raz – a cenzurované – až v roku 1960, predstavuje teda kompletný prepis maliarových zápiskov, podrobný poznámkový aparát a množstvo skíc, kresbičiek a všakovakých náčrtov, lebo tento umelec si stále zaznamenával aj obrazové vnemy. Obsahovo sú záznamy určované podľa miest, kde si ich maliar písal. Spočiatku to boli Strážky, potom Budapešť, Prešporok, Viedeň, Rím, Paríž a ku koncu života mestá v Poľsku i Taliansku, keďže Mednyánszky sa dobrovoľne prihlásil na front.
Mednyánszky vie čarovne opísať rôznofarebnosť sveta rastlín, stromov, lúk, lesov. Vymenúva všetky odtiene, akoby čítal nejaký obraz. A čo už tečúca alebo stojatá voda, mraky, hmla, denná a nočná obloha! To priam hýri pestrosťou farieb, ktoré maliar rozoznáva svojou obdivuhodnou ostrozrakosťou. Pritom mu nie sú ľahostajní ani ľudia a rodiny na okolí, o ich osudoch sa zoširoka rozpisuje a nešťastníkom venuje všetku starostlivosť a čas.
Vrchol všetkého však tvorí čosi, čo ovplyvnilo celý jeho život a čo poznačilo aj tieto záznamy natoľko, že od roku 1906 sa menia na akúsi korešpondenciu so záhrobím. Bol to vzťah k lodníkovi Bálintovi Kurdimu, ktorý v onom roku zomrel. Maliar ho pred každým zápisom nežne oslovuje a s plynúcimi rokmi sa oslovovanie stupňuje do vyznaní lásky, ba priam ľúbostného ošiaľu, takže autorka predslovu Csilla Markója označila denníky za „ľúbostnú modlitebnú knižku“.
Mednyánszky sa nebohému zdôveruje s tvorivými plánmi a duševnými krízami, uctieva si ho ako nejakého Boha. Tento vzťah ho obrodzuje a omladzuje, dodáva mu potrebnú silu.
Denníky názorne ukazujú maliarove umelecké zámery a ciele, lebo o nich nahlas rozmýšľa, dáva nazrieť do svojej umeleckej dielne, aj do svetonázorových oblastí, plných rozporov, pochybných rozhodnutí a omylov.
Autor: Jozef Bžoch Autor je literárny kritik
