Centrum experimentálneho divadla (CED) v Brne, na ktorého čele stojí Petr Oslzlý, má tri scény: slávny súbor Husa na provázku, Ha-divadlo a komorné Divadlo u stolu, ktoré hrá v pivničnom priestore CED-u.
Tento „najintímnejší“ súbor sa orientuje na komorné hry, úzkostlivo sa vyhýbajúc ľahkým múzam, bulvárnym konverzačkám či zábavným titulom. A zaujímajú ho predovšetkým zásadné otázky ľudskej existencie, na repertoári má napríklad texty Starého zákona, Jóba, Dona Juana, Dostojevského, Sofoklovho Oidipa, Calderonov Život je sen, Shakespearovho Macbetha, českých básnikov, Havlove Listy Oľge.
Súbor vznikol z iniciatívy herca a režiséra Františka Derflera, filozofa Josefa Šafaříka, spisovateľov Antonína Přidala a Milana Uhdeho, hudobníka Jiřího Bulisa, ako divadelná aktivita súvisiaca s brnianskou samizdatovou edíciou Studnice. Prvá premiéra Průkaz totožnosti v marci 1989 bola na príkaz ŠtB zakázaná a hrala sa ďalej už len v súkromných bytoch.
Špirály k nebu
Hra nositeľa Nobelovej ceny za mier, filozofa, esejistu a náboženského mysliteľa Ellieho Wiesela Šamhorodský proces (Súd nad Bohom) presne zapadá do radu existenciálnych inscenácií Divadla u stolu. Autor zažil v koncentračnom tábore v Buchenwalde nezvyčajný súd: „Traja rabíni - všetci vzdelaní a zbožní muži - sa jedného zimného večera rozhodli obviniť Boha za to, že dovolil, aby Jeho deti boli masakrované. Spomínam si, bol som tam a mal som pocit, že plačem... Tam však nik neplakal. Nikdy nezabudnem na tváre detí, ktorých telá pred mojimi očami stúpali ako špirály k modrému nebu.“
Šamhorodský proces vychádza z tejto autorovej skúsenosti. Odohráva sa počas pogromov na Ukrajine a poslední, ktorí prežili zúrivé vraždenie, usporiadajú súd s Bohom, aby zodpovedal, čo a prečo sa stalo. Odpoveď nedostanú od Boha, lež od Diabla.
Ellie Wiesel: „Od detstva som akceptoval mlčanie ľudí, ale nikdy som neakceptoval mlčanie Boha. Pre Jóba nepredstavovala problém krutosť Boha, ale skutočnosť, že je ľahostajný.“
Správna otázka
O nevysvetliteľnej ľahostajnosti je aj inscenácia režiséra Františka Derflera, zredukovaná na minimum extenzívnych a efektných výrazových prvkov, zato sústredená na sugestívne herecké výpovede, na zmysel textu, nie na honosné javiskové exhibície. Hĺbka divadelného zážitku, napätia, priam zhmotnenej bolesti z ľudskej krutosti a rasovej nenávisti je nevídaná. Najmä traja protagonisti Ladislav Kolář, Viktor Skála a Jan Mazák boli pre mňa zjavením.
„Potom, čo ste tak dlho a intenzívne študovali sväté texty, nedospeli ste k ničomu inému, iba k otázke prečo? Teda k úplnému opaku nacistov, ktorí mali v Osvienčime nápis: Žiadne prečo neexistuje?“ - Na túto otázku Ellie Wiesel odpovedal: „Talmud je nepretržitý dialóg. Mám iba otázky. Keď som bol malý, matka sa ma nikdy nepýtala, či som v škole správne odpovedal. Vravela mi: Položil si správnu otázku? To bolo pre môj život rozhodujúce.“
Ellie Wiesel takúto otázku svojou hrou položil a súbor Divadla u stolu ju vyslovil tak nástojčivo, že prehlušila aj dunenie prudkej búrky, hromov a bleskov, ktoré sa zniesli počas premiéry nad budovou divadla.
Recenzia
Ellie Wiesel: Šamhorodský proces (Súd nad Bohom)
Preklad: Josef Mlejnek, režisér a výber hudby: František Derfler, scéna: Jaroslav Milfajt, kostýmy: Sylva Z. Hanáková, účinkujú: Ladislav Kolář, Viktor Skála a ďalší
Premiéra 15. a 16. mája 2008, Sklepní scéna CED–u v Brne
Autor: Martin Porubjak (Autor je divadelný dramaturg a režisér)
