„Volá sa Helle Helle a vie písať písať. Bohužiaľ nemá o čom písať písať,“ poznamenal o jej prvej knihe jeden kritik.
Helle Helle nie je umelecký pseudonym, ale pravé meno jednej z najznámejších súčasných dánskych prozaičiek. Narodila sa v roku 1965, po niekoľkých rozvodoch svojej mamy prijala ku krstnému menu Helle matkino dievčenské priezvisko – Helle(ová) a knižne debutovala v 90. rokoch minulého storočia.
„Môj debut obsahoval surreálne pasáže, ktoré by ste márne hľadali v nasledujúcej zbierke poviedok Zvyšky. Cítila som, že ak sa mám posunúť ďalej, musím písanie osekať na kosť, odrezať všetko nadbytočné. Chcela som písať ako kamera, ktorá len zachytáva, čo možno počuť a vidieť. Bez reflexie, bez pocitového balastu,“ uviedla v rozhovore autorka.
Práve úspornosť a jazyková zovretosť patria k charakteristikám jej štýlu. Helle Helle ukazuje iba povrch, ale pod povrchom to buble. Za každodennými úkonmi a stručnými dialógmi cítime napätie, postavy získavajú jasné kontúry, domýšľame im minulosť a budúcnosť.
V češtine vyšla jej zbierka poviedok Zbytky (2002), román Představa o nekomplikovaném životě s mužem (2004) a najnovšie i Ženy bez mužů. Prvý náklad útleho románu Ženy bez mužů sa v Dánsku vypredal za dva týždne a autorka zaň získala dánsku Cenu kritikov za rok 2005. Román sa v origináli volá Rodby-Puttgarden podľa trajektovej linky medzi dánskym Rodby a východonemeckým Puttgardenom. Autorka sa vracia do kraja mladosti, na ostrov Lolland, ktorý je pre mnohých Kodančanov synonymom provinčnej nudy.
Ocitáme sa v polovici osemdesiatych rokov, keď Dáni a Švédi berú bezcolné obchody na lodiach útokom. Dve čosi vyše dvadsaťročné sestry Jana a slobodná matka Tina pracujú na trajekte v parfumérii a vedú pokojný až nudný život v prístave. Do ich životov síce občas vstupujú muži, ale nikdy nezanechajú výraznejšiu stopu (okrem Tininej dcérky) a rýchlo zase miznú – presne tak, ako to dievčatá zažili u mamy a predtým u babičky. Muži nie sú o nič dôležitejší ako ranná káva alebo ružové kozačky, sú bežnou, ale nie nevyhnutnou súčasťou života.
„Najdôležitejšie je totiž to, čo nenapíšem, čo vyplýva z drobných významov a náznakov. To, ako sa postavy čítajú navzájom a ako ich číta čitateľ,“ hovorí o svojom štýle autorka. Volá sa Helle Helle a hoci je skúpa na slovo, píše výborne. Veľkodušne necháva priestor čitateľovej predstavivosti a medzi riadkami jej knihy je napriek banálnemu, všednému dianiu poriadne existenciálne „husto“.
Helle Helle: Ženy bez mužů, preklad Helena Březinová.
Paseka, Praha 2008.
Autor: Barbora Škovierová Autorka je literárna kritička
