vidno, lebo dnešnú ešte aj rozpínajúcu sa veľkohubosť nepotrebujú. Jeho fotografie sa vystavujú v Galérii Slovenskej sporitelne v Bratislave.
Ide o primárne väzby. Ešte aj obtretie sa o hocikým nadužívaný termín, že ide o trvalú udržateľnosť, zaváňa pocitom rovnakým, ako keď som sa hanbil kúpiť si vlastné noviny Verejnosť. Možno niektorí lekári vedia, čo takéto termíny znamenajú naozaj. Možno aj preto majú veľmi blízko k výtvarným výpovediam. Dajú im vydýchnuť v každodennej robotníckej praxi. Aj u výtvarníkov nejde hlavne o to, akým jazykom sa vyjadrujú, ktorý kúsok z doterajšieho celku sa ich dotkne. Či geometria alebo opak, či krajina alebo psychologický portrét. Či farebne alebo čiernobielo.
Kvílenie muzikantov je podobné, ak to nie je hudba. Čo dodať, keď neworleanský jazz alebo Bartošovci z Čierneho Balogu, ktorí keď hrali v Bratislave u Poľovníka ako Led Zeppelin až po extázu a cez prestávku sedia s ostatnými, porozprávali, čo doma, ako dcéra, ako deti, akým zlyhaniam čelia úplne obyčajne.
Umelec nikdy nebol riešiteľom iných ako umeleckých zadaní, ktorým povedal áno. Ale pozrime sa, ako chýbajú našim potentátom odpovede, keď sú v príjemnom zahraničí, keď sa ich pýtajú, čím okrem hluchých čísiel vo vlastnej hlave sa môžu pochváliť. Pýtajú sa ich na vklad do celku. Odpovedia oštiepok, fujara a zataja, že cítia, že odpovedajú na úplne inú otázku.
Staré psy vedia, že dobre umiestnili výsledky svojich úvah, výskumov a účastí. Síce nemajú celkom na háku, čo s nimi bude, ale v podstate v osobnom vzťahu k večnosti určite nie sú trpitelia pre stav svojich vecí, ale pre stav ľudskosti. Napríklad v tomto kalendárnom roku, alebo mesiaci, dni.
Autor: Fero Guldan (Autor je výtvarník)
