Ako keby bol medzi ľuďmi s postihnutím a zamestnávateľmi veľký komunikačný problém. Na jednej strane chuť pracovať, normálna túžba byť nezávislý a uplatniť sa, na druhej strane obavy zo zvýšených nákladov, nižšej efektivity práce.
Mohlo by sa zdať, že tento problém mávnutím čarovného prútika vyriešia chránené dielne – ale nie je to pravda: niektorí „invalidi“ sa cítia na normálne zamestnanie a s malými úpravami dokážu zastať svoju prácu rovnako ako ich zdraví kolegovia.
„Zo svojej krátkej praxe v agentúre podporovaného zamestnávania som nadobudla dojem, že zamestnávatelia nemajú vôľu prehodnnotiť pracovné náplne tak, aby ich mohli vykonávať aj postihnutí. Vždy sa nájde nejaký problém, ktorý takéhoto človeka vyradí,“ hovorí nevidiaca študentka sociálnej práce Lenka Završanová.
Sme rovnakí ako vy
Zamestnávanie ľudí s postihnutím však komplikujú aj ďalšie otázky: Bude schopný riadne pracovať? Ak nie, môžem ho vôbec prepustiť? Nebude to psychická záťaž pre ostatných zamestnancov? Alebo aj: je mi trápne zamestnať niekoho len preto, že je postihnutý. A nájdu sa aj také frimy, ktoré vidia v ľuďoch s postihnutím predovšetkým ochotnú a lacnú pracovnú silu.
Lenže prečo by sa mali tí, ktorých život o niečo ukrátil navyše tešiť z toho, že môžu robiť za minimálnu mzdu?
„Postihnutí sú rovnakí ako tí zdraví. Majú rôzne názory na život, uplatnenie; niektorí majú ambície, iní očakávajú, že sa o nich postarajú druhí. Veľa závisí od výchovy a, samozrejme, aj od rozsahu postihnutia,“ hovorí Lenka Završanová.
Manažérka: Zamestnávanie postihnutých je u nás bežné
A rôzni sú aj zamestnávatelia. Známym zamestnávateľom ľudí s postihnutím je napríklad reťazec reštaurácií McDonald. „Máme s tým len dobré skúsenosti a nikdy sme nemuseli riešiť konfliktné situácie. A nikdy sme nemali postihnutého zamestnanca, ktorý by sa ukázal ako nevhodný,“ hovorí Drahomíra Jiráková, manažérka komunikácie tejto firmy.
„Samozrejme, niektoré typy postihnutí nemôžeme zamestnať, pretože komunikácia musí fungovať perfektne, ale vieme flexibilne vytvoriť také miesto a taký pracovný čas, aby to vyhovovalo aj nám, aj postihntému človeku. Naša organizácia práce to umožňuje,“ dodáva Jiráková.
V McDonalde vraj nikdy nenarazili ani v rovine zamestnaneckých vzťahov. „Zamestnávanie postihnutých je u nás bežné, vyplýva to z našej firemnej kultúry a naši zamestnanci sú mladí a tolerantí, hovorí Jiráková.
Niektorí tvrdia, že zamestnať „invalida“ je výborný krok, pretože takýto človek podáva často vyššie výkony ako zdraví zamestnanci, je lojálny a vyzretý, pretože zvládol vnútorný boj so svojím hendikepom.
Podľa personalistov by však bolo najzdravšie riadiť sa zásadou rovnosti: prijať človeka vtedy, ak môže zodpovedne vykonávať svoju prácu.
Postihnutí na trhu práce
Z prieskumu Eurostatu vyplýva, že najvyššie percento ľudí s postihnutím vykazuje Fínsko (32,2 %), na druhom mieste je Veľká Británia (27,2 %) a na treťom Rumunsko (5,8 %).
Existuje viac typov nástrojov (sú to najmä nariadenia, kompenzácie a náhrady), ktorými sa podporuje chránené zamestnávanie, ale aj prístup zdravotne postihnutých ľudí na trh práce.
Kompenzácie majú zvýšiť konkurencieschopnosť postihnutých na trhu práce – na začiatku sú totiž takíto zamestnanci menej produktívni , alebo majú zamestnávatelia zvýšené výdavky pri ich zaškolení alebo úprave pracovného miesta.
Príklady dobrej praxe – Veľká Británia. Kráľovský národný inštitút nevidiacich poskytuje postihnutým informácie, podporu a rady. Pomáha zamestnávateľom najímať a školiť ľudí so zdravotnými problémami. U jednotlivca identifikuje pracovné činnosti, ktoré vyžadujú podporu a odporúča najlepšiu prax na pracovisku, môže podporiť zamestnávateľov pri rekvalifikácii, zmenách na pracovisku, predefinovaní pracovných úloh a pri zabezpečení vybavenia. Radí aj v oblasti prístupu k vládnej finančnej podpore
Zdroj: Daniela Reichová – Podpora zamestnávania ľudí s postihnutím
