Neviem. Máloktorému slovu sa komentátor snaží vyhnúť tak veľmi ako práve tomuto. Spolu s lekármi, advokátmi, topmanažérmi či kňazmi patria komentátori medzi tých, čo sa v prvom rade snažia vyvolať v ľuďoch pocit, že vždy presne vedia, čo robia a získať tak ich dôveru. Iba potom totiž môžu plniť svoje hlavné poslanie – povedať človeku, čo sa okolo neho deje, čo si myslieť a prípadne čo s tým robiť.
Niekedy však niet pomoci. „Zaujímať stanoviská k tejto otázke je nad možnosti komentátora“, „So závermi budeme musieť počkať“, to sú len dva príklady z minulého týždňa, že niekedy aj autor stĺpčeka na prvej strane denníka musí priznať svoju nevedomosť. Čo teda môže spôsobiť, že sa komentátor odhodlá povedať „neviem“?
Vo väčšine prípadov je priznanie neznalosti len rečníckym trikom, nádychom predtým, ako komentátor potvrdí, že mu vlastne je všetko jasné.
Sú však aj situácie, keď je priznanie úprimné. Tie vznikajú napríklad pod časovým stresom. Na napísanie komentára na názorovú stranu má komentátor SME obvykle asi štyri hodiny. Stĺpček na prvú stranu musí vzniknúť najviac za dve až tri hodiny. Nie všetko sa dá za tento čas zistiť. Niektoré veci ostávajú záhadou aj po dlhšom čase a objektívny nedostatok informácií je ďalší významný dôvod otvorenej kapitulácie pred nevedomosťou. Na tú však potrebuje komentátor v prvom rade dostatočné sebavedomie. Povedať neviem dokáže len ten, kto už veľakrát dokázal, že vie.
Autor: zástupca šéfredaktora denníka SME
