Môžem vás však uistiť, že proti černochom naozaj nič nemám. Tak prečo sa vlastne tí černosi schovávali v podpalubí? Príčinou boli práve naši cestujúci – americké babičky a dedkovia totiž negrov nemajú veľmi v láske.
Prvýkrát som slovo neger začul v súvislosti s prácou na lodi už na školení, ktoré sa konalo v Prostějove. Školiteľ bol istý pracovník chorvátskej agentúry, ktorá zabezpečovala ľudí pre lodné spoločnosti, a ten nás len tak priateľsky upozornil, že sa môže stať, že budeme v izbe bývať s negrom.
Začuť slovo neger v posádkovom bare tiež nebolo ničím nezvyčajným – s obľubou ho používali najmä chorvátski dôstojníci a mužstvo, ktoré sa staralo o technické záležitosti na lodi – väčšinou Bulhari alebo Rumuni.
Ale školitelia ani posádka neboli príčinou, prečo boli černosi ukrývaní v podpalubí – prvýkrát som sa nad tým zamyslel po nasledujúcom rozhovore s jedným pasažierom:
Namiešal som Manhattan, podal ho zákazníkovi a opýtal sa ho, ako sa mu páči na našej lodi. „Páči sa mi tu, loď kotví v zaujímavých prístavoch, barmani vedia miešať kokteily a v posádke nie sú žiadni negri.“
Pri večeri v jedálni som sa teda trochu rozhliadol okolo seba a zistil som zaujímavú vec: v posádke je síce veľa černochov, ale všetci robia na pozíciách, ktoré sú mimo priestorov, kde sa pohybujú pasažieri – kuchári, umývači riadu, skladníci, pracovníci práčovne... Žiadny čierny čašník, barman, pracovník recepcie alebo manažér – žiadny neger na palube.
Ak máte skúsenosti s výletnými loďami alebo ste aspoň videli seriál Loď lásky, určite si poviete, že píšem blbosti – na lodiach predsa pracujú aj černosi hore na palubách a obsluhujú zákazníkov.
Na našej lodi to takto nebolo.
Vekový priemer našich cestujúcich bol totiž niekde v rozmedzí 60 – 70 rokov, z jednoduchého dôvodu – dlhé, minimálne 14dňové plavby, na ktoré majú čas len dôchodcovia, komorná atmosféra lode (žiadne lezecké steny, klziská a kiná) a v neposlednom rade veľmi vysoké ceny, ktoré by boli priveľa na rodinu s deťmi.
A tak sme na lodi mali samých dôchodcov – väčšinou Američania, zopár Britov a Austrálčanov. A tí prišli na loď okrem iného aj spomínať na roky svojej mladosti. A vtedy žiadni negri v lodných reštauráciách a baroch neobsluhovali.
Vedenie lodnej spoločnosti to dobre vedelo, a preto na pozície, kde pracovníci prichádzali do styku s pasažiermi, jednoducho černochov neobsadzovali. Ak aj náhodou naverbovala na takúto pozíciu agentúra nejakého černocha omylom, zvyčajne bol do mesiaca promptne presunutý na niektorú z lodí v Karibiku, kde boli mladí cestujúci.
Elegantné riešenie – spokojní boli dôchodcovia, spoločnosť a v neposlednom rade aj spomínaní negri, veď oficiálne sa žiadna diskriminácia pre farbu pleti nekonala...
Autor: Pavol Krajňák
