Super výhoda supermarketov tkvie v tom, že i v nedeľu majú otvorené kvetinárstvo, hovorím si a pristupujem po chvíľke rozvažovania k pultu a oslovujem predavačku.
– Dobrý deň, mohol by som vás poprosiť o malú peknú kytičku pre moju starú mamu? Prosím si túto žltú, červenú a ružovú chryzantému. A trošku ozdobiť.
Predavačka poodstúpila od pultu.
– Ak chcete z jedného druhu kvetov, tak len z jednej farby, – zaznela neočakávaná odpoveď.
– Prosím? – uisťujem sa.
– Ak chcete kytičku z rôznofarebných kvetov, musia byť rôzneho druhu, ak má byť z jedného, mala by byť jednofarebná, – odpovedala.
– V poriadku, ale ja si želám práve tieto tri kvietky jedného druhu a rôznej farby.
– Vravím vám, že kvety jedného druhu musia byť jednej farby, inak...
– Prepáčte, ale to azda nemyslíte vážne? Z akého dôvodu?
– Kytička z jedného druhu kvetov a farby sa nerobí, lebo je neestetická...
– Chcete mi povedať, že si nemôžem vybrať kvety do kytice podľa svojho výberu?
– Môžete, ale tu si ľudia kupujú kytice...
– Nemáte pocit, že ja by som mal rozhodovať o tom, ako bude vyzerať moja kytička? Ešte ste sa tu nestretli so zákazníkom, ktorý by si želal viacfarebnú kytičku z jedného druhu kvetov?
– Áno, ale my sa im snažíme poradiť, ako je to najlepšie, a tak si nechajú poradiť.
- Dobre, ale ja si napriek tomu prosím pripraviť kyticu z týchto troch kvetov.
– Už som vám povedala, že taká kytica sa nerobí...
– Pozrite sa, ja som váš zákazník. U vás neplatí náš zákazník, náš pán?
– U nás nie...
Je to možné...? Rezignovane sa rozhliadam po blízkom okolí, inštinktívne hľadajúc podporu v nečakanom spore.
– Vám by vôbec neprekážalo, keby som odišiel a kúpil som si tú kyticu v inom kvetinárstve? – pýtam sa.
– Veď choďte... – hlesla odutá červená tvár.
Za pultom bola ešte jedna predavačka – kvetinárka, ktorá sa podobne ako moja priateľka nezúčastnene vykrúcala do strán a predstierala, že nič nevidí a nepočuje.
– Viete teda čo? Pustite tie kvety prosím, kúpim si kyticu inde.
– Môžete...
Priznám sa, že som sa nezdržal a neodpustil si nahlas ešte jednu hrdinskú poznámku.
To klasické „Toto je naozaj možné len na Slovensku“. Ale zároveň sa cítil ako blbec.
Bola nedeľa, iné kvetinárstva boli zatvorené. Stará mama dostala bonboniéru. Logicky, v krajine, kde služby a mentalita mnohých fungujú na takej mizernej úrovni, som vytrestal akurát tak sám seba a svojich blízkych. A koľkýkrát. Možno to celé nebol prejav hlúposti predavačky, ale mojej samoľúbosti. Mohol som držať klapačku, vysoliť 200 korún a mať žltú, červenú alebo ružovú kyticu, ktorú si ukojene vypiplala kvetinárka, ale z ktorej by v tú nedeľu mala stará mama radosť... Našťastie, viem robiť radosť aj v pondelok či utorok.
Pointa na záver? Narodeniny sme v tú nedeľu oslávili posedením v miestnej cukrárni. Pred odchodom starká upozornila liknavú čašníčku, ktorá nevedela počítať, že sa práve ukrátila o 150 korún...
Autor: Martin Huba
