Niektorí muži kampaň Každá piata žena zosmiešňujú. Zdá sa im nepravdepodobný taký vysoký počet týraných žien. No násilie na ženách a domáce násilie existuje. Aj keď o ňom obete väčšinou mlčia, modriny kamuflujú a problém často zakrývajú aj samy pred sebou. Ešte ťažšie sa o násilnostiach svojho muža rozhovorí rómska žena.Anina Botošová, splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity raz z električky na Obchodnej ulici v Bratislave videla, ako Róm bil tehotnú Rómku. Vystúpila, aby jej pomohla. "Bol to chlap ako hora. Ale ostatní, čo tam stáli, mi povedali: Čo sa do nich staráte, chcete dostať aj vy? Majorita sa tvári, ako keby sa jej to netýkalo," vraví. "Možno nám bráni ostych, bariéry medzi rómskym a nerómskym obyvateľstvom. Povieme si, že čo nás nebolí, toho sa nedotýkame. Ja som však mala šťastie, zastal sa ma šofér električky. Vystúpil a išiel mi na pomoc. Ostatní urobili kruh mimo. Mrzelo ma to. Keď chlap bije tehotnú ženu, zaslúžil by si trest."

Normálne to nie je

Štatistiky o násilí v rómskych rodinách neexistujú. Aj preto, že rómske ženy o tomto probléme veľmi nehovoria. "Hlavne v uzavretých komunitách vládne stereotyp, že keď rómsky muž dobije ženu, tak ju má viac rád," vraví Anina Botošová. "Ubitá žena raz prišla do krízového centra, ale riaditeľ ju neprijal. Povedal mi: Viete, oni sa pobijú a potom na druhý deň sa majú veľmi radi. Ale do dvoch týždňov sa v tej rodine stala tragédia. Tomuto by sme mohli predchádzať, keby ľudia, ktorí sa venujú tejto problematike, rozlišovali, čo je tradícia a kedy sa porušuje zákon. Trápia ma hlavne deti, ktoré sú svedkami násilia."

Najhoršia je nevera

"Keď som sa pýtala rómskych mužov, čoho by sa nechceli dožiť, povedali mi: Aby mi žena bola neverná s iným. Veľmi si vážia deti, sú pre nich veľkou hodnotou. Aj keď teraz, vplyvom doby a prostredia, sa tieto tradície lámu a Rómovia by sa k nim mali vrátiť. V niečom má majorita pravdu. Keď Róm hovorí, že má rád deti, potom by detské domovy nemali byť také plné rómskych detí."

Podľa Botošovej sú skreslené informácie o tom, že rómske matky opúšťajú v pôrodniciach svoje narodené deti. "Rómka, často veľmi mladá, je možno po prvý raz v nemocnici a po prvý raz vidí kúpeľňu. Bojí sa neznámeho prostredia aj lekárov. Alebo má zvyčajne ešte dve-tri maličké deti a uteká domov, aby sa o ne postarala. Potom sa po dieťa vráti." Je preto dôležité, aby sociálni pracovníci Rómky zo zaostalejších oblastí pripravili na to, čo ich čaká.

Je pravda, že už 18-roční Rómovia žijú intímnym životom s 15- 16-ročnými dievčatami. "Často sa k nim nesprávajú dobre, ukazujú skôr silu. A dievčatá v tom vidia mužnosť. Keď sa spýtam: Ako s ním môžeš žiť? Ona povie: Veď mi je súdený. Sú naučené mlčať. Keď rómska matka vidí, že je jej dcéra dobitá, sama ju pošle domov, za mužom."

Máloktorá to chce riešiť

"Niekedy aj upozorníte ženu, že by mala niečo robiť, ale obídete zle," vraví Marie Oláhová z Detvy, aktivistka rómskeho občianskeho združenia Klub Spolu. Podľa nej veľmi záleží na tom, v akom prostredí Rómovia žijú. "Žena z mesta, zo vzdelanejšieho prostredia, reaguje úplne ináč ako žena z osady alebo z uzavretej komunity, kde preberá niečo, čo u nich bežalo celé generácie. Násilie vnímajú ako samozrejmú vec, ktorá sa ututle a zase chvíľu život beží normálne."

Podľa Marie niežeby si Rómky neuvedomovali, že ide o násilie, skôr o ňom nechcú hovoriť. "Chvíľu to trvá. Musíte si získať ich dôveru. S niektorými pracujeme dlhšie v skupinách, tam sa troška oťukajú. Rozprávame sa o problémoch, ale máloktorá ich chce riešiť."

Má poruke aj čerstvý príklad. "V Detve je rodina, ktorá stratila bývanie, boli totiž neplatiči. Odišli bývať k rodičom. Žena prežívala neuveriteľné muky, ale počala tretie dieťa. Vrátila sa do Detvy, našla som ju vo veľmi zlom stave s tromi deťmi na zastávke. Zobrala som ju k nám domov a cez mestský úrad sme rýchlo vyriešili, aby s deťmi nebola na ulici. No dohodli sme sa, že s mužom už nebude spolu žiť. Keď sme jej zariadili skromné bývanie, v priebehu dvoch dní sa to obrátilo. Jej muž sa vrátil a ona sa už o tom nechce ani rozprávať. Môžeme so ženami dlhodobo pracovať, ale málokedy sa nám podarí zmeniť ich myslenie."

Vnútorná samodiskriminácia

Ešte v užšom kontakte s problémami Rómok je Jana Ľuptáková, prezidentka Fóra pre rómske ženy - Pale Romnja. "Najhoršie je, že ženy hľadajú v sebe pocit viny. Povedia si: Veď ten muž určite vie, za čo mi to robí. Je mizivé percento žien, ktoré vyvinú iniciatívu, aby vyhľadali pomoc. Pokora našich žien k trestom je vysoká. Je to taká vnútorná samodiskriminácia."

Žiaľ, aj Jana Ľuptáková môže uviesť konkrétny príklad domáceho násilia. "Manželia, navonok vystupujúci absolútne vzorne. No žena mala podozrivo často problémy s ústami. Vraj dieťa je veľmi živé, a keď ho drží v náručí, hodí jej hlavičkou do zubov, preto má rozťaté pery, chýba jej zub. Náhle ostrihanie dlhých vlasov na ježka odôvodňovala tým, že jej padajú, a keď sa venuje deťom, nie je to vhodné. Nakoniec sa zistilo, že zuby jej vybil muž. Vlasy jej vytrhol vo veľkom chumáči, preto sa dala ostrihať. Dozvedela som sa o tom náhodou, chodili sme k tomu istému lekárovi. Ešte teraz mi ide mráz po chrbte. Mala nakopaný chrbát, poškodené obličky a v moči jej našli krv. Začala som do toho rýpať a postupne sa tá žena oslobodila. No trvalo to dlho. Malá mala dva roky, keď sa to začalo a dvanásť, keď sa jej matka odhodlala na rozvod."

Čo je tradícia?

"Patriarchálny princíp je všeobecný v našich podmienkach. Tradične, nielen u Rómov," vraví etnológ zo Slovenskej akadémie vied Arne Mann, ktorý sa roky zaoberá skúmaním života Rómov.

"Muž bol dominantný v rodine, zabezpečoval všetky materiálne veci, žena bola na to, aby rodila deti. Tento model nie je špecifický pre Rómov. Ale spoločenstvá alebo regióny či lokality, ktoré sú na nižšej sociokultúrnej úrovni, konzervujú staršie modely spôsobu života. Napríklad jedenie pri stole. V rómskom prostredí sa najedia muži pri stole a ženy si sadnú až potom, keď muži odídu, alebo jedia na lavici, dokonca som zažil, že mali tanier na zemi. Zdá sa, že ide o špecifický rómsky zvyk, ale presne toto pred sto rokmi platilo bežne na slovenskom vidieku. Ženy a muži jedli spolu len na Štedrý večer. No už sa na to zabudlo."

Arne Mann tiež rozlišuje zvyklosti olašských Rómov, ktorých je asi 5 percent zo všetkých Rómov na Slovensku, a takzvaných usadených Rómov.

"Olašskí Rómovia do roku 1959 kočovali, neboli takí zviazaní s majoritným prostredím. Sú uzavretejší do seba a pretrváva tam nadradenosť muža nad ženou. Napríklad dodnes sa u nich žena kupuje. Vyššiu cenu má tá, ktorá je panna. Alebo keď dievča dostane prvú menštruáciu, stáva sa ženou, je doslova strážené súrodencami, nemôže ísť samo von." Olašské ženy sú obmedzované aj v tom, že nesmú nosiť krátke sukne ani nohavice.

O hanblivosti Rómov hovorí aj Anina Botošová: "Rómsky muž stráži, aby iný muž nevidel to, čo je určené len jemu. Rómky sa nikdy neopaľujú v plavkách na kúpalisku. Ani rómsky muž nevyjde von v trenkách."

Čo je násilie?

Sú prípady, keď podľa zvyklostí rómsky muž má právo svoju ženu udrieť. "Môže ju potrestať v prípade nevery, oholiť ju, ostrihať jej vlasy," vraví etnológ a pripomína slovenské, nie rómske úslovie: Keď ženu neudrieš, akoby si roľu nepohnojil. No postavenie ženy sa mení. V Bystranoch, kde Arne Mann roky chodieval, bolo pred rokmi neprípustné, aby rómsky muž niesol nákup, tlačil kočík alebo sa so ženou vonku držal za ruku. "Dnes je to tam normálne. Vážnosť ženy aj v rómskom prostredí stúpa úplne prirodzene, to je sociálny jav, nie etnicky podmienený."

Čo teda robiť, keď uvidíte, že Róm na ulici bije Rómku? "Poprosila by som verejnosť, aby si už uvedomila, že rómska žena má takú istú hodnotu, ako každá iná. Ak uvidia násilie, oni sú tí, ktorí by ženu mohli ochrániť," vraví Anina Botošová.