Keď Albert Marenčin mladší začal pred pár rokmi z iniciatívy Selmy Steinerovej vydávať knihy o Bratislave, sotvakto mohol tušiť, že tento čin sa stretne s takým úspechom a že každá kniha o našom hlavnom meste bude svojho druhu bestseller. Už nechýba veľa a edícia posoniensií dovŕši päťdesiatku vydaných kníh.
Vďačných čitateľov si nájde aj najnovšia Mozaika židovskej Bratislavy autora Petra Salnera (A. Marenčín PT, Bratislava 2007), lebo táto téma je bolestne spojená s demoláciou bratislavského Podhradia a tú mnohí chápali ako symbolické zavŕšenie holokaustu v iných podmienkach: po ľuďoch zmizli aj ulice a budovy. Zvlášť krikľavo to pripomínala synagóga.
Salner v rokoch 1994 - 1997 spolupracoval na projekte Oral History, z ktorého vznikla aj jeho kniha Prežili holokaust, vydaná roku 1997. Výsledkom výskumu bolo 149 videonahrávok a približne výpoveď päťdesiatich svedkov, žijúcich v čase holokaustu v Bratislave. Svedectvá preživších obsahovali aj toľko drobného materiálu, že Salner sa rozhodol zostaviť z neho knihu postrehov, zážitkov a informácií. A urobil dobre, lebo takto sa o Bratislave dozvedáme veľa faktov z prostredia výlučne židovskej komunity, ktorá spoluvytvárala atmosféru a kolorit mesta.
Salner koncipoval rozprávačské pásma svojej knihy chronologicky a dôsledne dodržiaval princíp autentickosti, lebo sám tu figuruje iba ako „spojovateľ“ cudzích textov. Pôvodné výpovede mali niekoľko tisíc strán, a tak Salner siahol po priamych citáciách, pri ktorých v zátvorke uvádza iba pohlavie informátora, rok narodenia a stranu zo zvukového záznamu. Začína „interiérom“ domácností, kde informátori referujú o náboženských zvykoch, ich bigotnom alebo slobodnejšom dodržiavaní, o aktivitách na jednotlivých uliciach (Židovskú ulicu tvorili iba drobné krámiky a starinárstva) a námestiach (na Jakubovom námestí bývalo kedysi futbalové ihrisko a hydinové trhovisko), potom prechádza k židovským športovým klubom až napokon zachytáva prvé prejavy oficiálne organizovanej nenávisti k židom.
Otrasne ubíjajúce svedectvá vtedy ešte takmer nedospelých detí, čo nemali ani najmenšieho tušenia, prečo sa to všetko dialo. Po rokoch, keď je už jasné, čo sa stalo, keď rozprávajú zachránení, ktorým niekedy zahynula celá rodina, pôsobí tento návrat do minulosti priam neuveriteľne. Z dikcie informátorov cítiť dojatie a smútok, lebo v tej výpovedi sa mieša konkrétnosť spomínania s celým ich doterajším životom, emocionalita s racionalitou, znova a znova prichádza opakovaný šok.
Autor dôsledne ponecháva rozprávajúcim ich štýl, ich prípadné habkanie neopravuje, lebo mu naozaj ide o hodnovernosť, vystupňovanú množstvom rodinných fotografií, ktoré sa tu uverejňujú anonymne. Vyvoláva to takmer rovnaký dojem ako pohľad na snímky dnes už neexistujúcich ulíc a objektov. Bratislava dostala touto knihou ďalšiu príučku o svojej minulosti i výstrahu, aby sa na nič nezabúdalo.
