„Zrazu sa vo vlaku objavili dvaja uniformovaní muži, ani neviem, či to boli vojaci, colníci alebo policajti. Na sekundu to vo mne hrklo, kým som si uvedomil, že sa nič nedeje a pokojne som si dal ďalšie pivo," hovorí legenda českého undergroundu, básnik, signatár Charty 77 a umelecký šéf skupiny The Plastic People of the Universe, ktorý v normalizačných rokoch strávil osem a pol roka vo väzení. Na Slovensko prišiel predstaviť svoju najnovšiu knihu Okuje.¶
Po vydaní zbierky Rattus norvegicus pred štyrmi rokmi zavládlo okolo vašej tvorby podozrivé ticho, akoby už nič ďalšie nemalo vzniknúť. Odrazu je tu nová knižka, kedy ste sa rozhodli ju napísať?
„Nerozhodol som sa. Som maniodepresívny človek a vyše dva roky som bol úplne vyhorený, takže som predpokladal, že už vôbec nebudem písať. Vždy môžem len dúfať, že to prestane. To sa aj stalo, pred rokom vo februári sa to z ničoho nič zlomilo a do októbra som mal knižku hotovú."
Funguje to aj opačne, že básnická tvorba pomáha prekonávať depresie?
„Nie, písať sa dá, len keď je človek ako-tak v poriadku. Nedokážem sa naprogramovať, sadnúť si každý deň k stolu s vedomím, že musím niečo napísať. Nehovoriac o tom, že nepíšem doma, ale zásadne v krčme, najčastejšie na účtenky."
Máte svoju definíciu básne?
„Je ako architektúra. Rád citujem Stéphana Mallarmého, že básne sa nepíšu z pocitov, ale zo slov. Jedno priláka ďalšie a postupne vzniká báseň.“
A básnikom je kto?
„Ten, kto vytvára novú definíciu vnímania sveta. Napríklad Jiří Kolář či T. S. Eliot, to sú jasné príklady, kde sa niečo mení v náhľade na svet. Ja však nič také neviem a ani také ambície nemôžem mať. Som len remeselník, píšem texty, ktorým niekto hovorí básne.“
Dá sa porovnať proces vašej tvorby v minulom režime a teraz?
„Je to úplne jedno, básne človeku odniekiaľ prichádzajú a ja ich zapisujem. V tom, akým spôsobom píšem, žiadny rozdiel medzi minulosťou a dneškom nevidím. Skrátka, keď to príde, snažím sa ich zaznamenať, po čase si to prečítam, a keď mám pocit, že je to dobré, nechám ich. Ale politickú situáciu som nikdy nevnímal ako nejaký tlak, ktorý by ovplyvňoval podobu toho, čo píšem."
Vo valdickom väzení, kde vznikli vaše slávne labutie piesne, to však muselo fungovať trochu inak, nie?
„V kriminále bolo predovšetkým zakázané písať básne a Valdice boli, až na malé výnimky, jediným väzením, v ktorom som ich písal. Niečo som mal skryté v nohách od postele, ale hlavne som to všetko vedel naspamäť. Tie básne sú pospájané vnútornými rýmami, a tak sa pri vybavení jedného verša dá rekonštruovať celá báseň."
Keď pred dvoma rokmi vyšli knižne vaše listy z väzenia, objavil sa aj názor, že svojou atmosférou a emotívnosťou, ako aj rytmom a gradáciou, to nie sú len listydokumenty, ale aj listybásne. Súhlasíte?
„No, že by to boli básne, to si nemyslím, ale keď človek mohol písať list raz za tri týždne, tak sa snažil, aby tá milovaná bytosť dostala aspoň kvalitný text. Bolo by to voči nej neslušné, aby po takom dlhom čakaní dostala zle napísaný list. Samozrejme, smelo sa písať len o rodine."
Vraj sa chystáte napísať knihu o svojich pobytoch vo väzení.
„To je taká moja malá hanba, dostali sme grant, no zatiaľ mám napísaný len predslov a pár kúskov. Nechcem to písať nejako úporne, a aj keď tam budú veselé historky, tá hrôza, v ktorej sme žili, je z toho dostatočne zrejmá."
Viacerí ľudia, prenasledovaní režimom, sa väzeniu vyhli odchodom do emigrácie. Neuvažovali ste o tom?
„Krátky čas áno, ale to nesúviselo priamo s kriminálom. Presadzoval som ideu, že by mal emigrovať celý underground a vonku robiť niečo spoločné, no čoskoro ma to prešlo a potom som sa týmto smerom už nikdy nenechal zlákať."
V spomínaných labutích piesňach venujete svojim priateľom, ktorí odišli, celú sériu básní.
„Snažil som sa vtipnou formou vybavovať si s nimi účty." (Smiech)
Pomerne nečakaným vydaním knihy Okuje sa opäť vynorila nádej, že sa vrátite aj k publicistike. Nakoniec, v Divadelných novinách už máte svoju rubriku, pribudne aj niečo ďalšie?
„Pravidelné písanie ma ubíja, obdivujem tých, ktorí týždeň čo týždeň produkujú fejtóny. Stĺpčeky do Divadelných novín píšem od začiatku roka, našťastie je to dvojtýždenník, no v každom prípade som si na seba zobral ťažké bremeno."
A čo písanie o výtvarnom umení, ste predsa vyštudovaný kunsthistorik?
„Môj nelichotivý názor na kunsthistóriu je dostatočne známy. Jazyk bežných kunsthistorikov je príšerný, neraz píšu úplné nezmysly, kopu učených 'blábolov'. Hlavne mi prekáža, že nemajú jasné stanovisko, z ich písania čitateľ nepozná, či ten výtvarník je dobrý, alebo zlý. Samozrejme, neplatí to o všetkých, pre mňa sú svetlými výnimkami napríklad Jiří Olič alebo Petr Rezek. Zhodou okolností jeden je pôvodom agronóm a druhý filozof."
Ale čo vy a výtvarné umenie?
„Občas otvorím výstavu nejakému kamarátovi, ale písať o výtvarnom umení sa rozhodne nechystám. Navyše, v kriminále som stratil kontakt s aktuálnym dianím, ale to je, samozrejme, ospravedlnenie chatrné, pretože od zmeny režimu už uplynulo takmer devätnásť rokov. Za ten čas mi nikto nebránil ten kontakt opäť nadviazať, takže ide o moju lenivosť a nechuť. Už som niekde inde."
Vy ste aj počas komunizmu písali, samozrejme, len v samizdate, radšej o hudbe. Prečo?
„V prostredí muzikantov a ľudí okolo som videl pohyb, ktorý mohol boľševika pochrámať. Mal som sen, aby sa k Plastikom primkýňali aj ľudia z iných sfér, ako to bolo v prípade Petra Placáka, Jáchyma Topola a mnohých ďalších. Ako vravel môj milovaný ruský spisovateľ Andrej Amalrik: Sovietsky zväz môže zničiť len elektrická gitara. To bolo vtedy moje vyznanie."
Nakoniec sa to istým spôsobom naplnilo, proces s Plastikmi v roku 1976 mal zásadný vplyv na vzájomné kontaky undergroundu s intelektuálskym disentom, čo priamo viedlo k vzniku Charty 77. Ako ste ju vnímali?
„Hovoril som tomu spoločenstvo osamelých bežcov. Dôležité bolo, že každý mal svoj spôsob správania, čo napríklad miatlo eštebákov, pretože pri výsluchu sa každý z nás správal inak, po svojom. Videli, že nie sme nijaká organizácia."
Tá rôznorodosť chartistov však dosť nepríjemne vystúpila do popredia po páde režimu, v nových spoločenských a politických podmienkach. Čo sa zmenilo v undergrounde, možno o ňom ešte dnes vôbec hovoriť?
„Áno, napríklad v muzike je ešte stále dosť starších i mladých kapiel, ktoré možno považovať za underground. Nás, myslím tým rockerov alebo underground, nenávidia rovnako dnešní vládcovia, ako kedysi komunisti. Pre establišment ani pre väčšinovú spoločnosť nikdy nebudeme partnermi."
Boli ste jeden z mála tých, čo vždy verili, že komunizmus raz padne, teraz z vás cítiť veľké sklamanie. Je to naozaj také zlé?
„Súčasnú spoločnosť považujem za hlboko amorálnu a je mi ľúto našich detí a vnúčat. Nechcel by som byť v koži mladých. My sme mali jasného nepriateľa, oni ho nemajú. Ich nepriateľ, a to si všetci neuvedomujú, je rozptýlený, globalizovaný. Komunistický blok bol vtedy len časťou sveta, bolo možné ho deštruovať a zničiť. Dnešná takzvaná civilizácia predstavuje obrovský monolitný blok, s ktorým už nikto nepohne."
Nemajú už umelci dnes takú silu prehovoriť do boja proti nepriateľovi ako kedysi?
„Neviem, nechcem stanovovať žiadne metódy boja ani nemienim nikomu diktovať, čo má robiť. Navyše si myslím, že aj na mnohých našich ľudí stále platí výrok, ktorý má Descartes vo svojej slávnej Rozprave o metóde: Je ľahšie zmeniť svoje túžby ako usporiadanie sveta."
