Sledovať správy o ekonomickom vývoji Slovenska musí byť pre veľa ľudí mätúce. Len pred niekoľkými mesiacmi sme sa stali členmi Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), s ktorou sa donedávna spájal prívlastok „klub bohatých“. Na prijatie Slovenska boli hrdí najmä politici, ktorí tento krok považovali za korunováciu svojho úsilia zlepšiť ekonomiku krajiny. Aké musí byť ich (no nielen ich) sklamanie, keď sa dozvedia, že stupeň ekonomickej slobody na Slovensku je rovnaký ako v Keni, Zambii a karibskom Belize. Navyše, ani pripravované kroky, hrdo označované ako reformné, krajinu v najbližších rokoch s veľkou pravdepodobnosťou neposunú do elitnejšej spoločnosti.
V čom je problém? V ekonomike? V slobode?
Hoci stupeň ekonomickej slobody nie je v žiadnych oficiálnych štatistikách uvádzaný medzi inými makroekonomickými indikátormi, monitoruje vývoj „veličín“, ktoré sú pre prosperitu jednotlivca a spoločnosti kľúčové: možnosť slobodnej voľby, ochrana súkromného vlastníctva a sloboda trhovej ekonomiky. Jej stupeň je nepriamo úmerný podielu štátu v ekonomike, miere liberalizácie zahraničného obchodu či štruktúry ekonomiky a využívania trhového mechanizmu. Práve v štruktúre indexu ekonomickej slobody je pravý dôvod, prečo Slovensko nemá v najbližších rokoch veľké šance na postup na vyššie priečky. Pravé príčiny netreba hľadať s nadľudským úsilím.
Ekonómia je dnes vo svojej najrozšírenejšej podobe obmedzená len na výpočet toho, čo má vláda robiť, aké statky zabezpečovať obyvateľstvu, a toto všetko má byť financované z ich daní. Všetky úlohy vlády, prípadne centrálnej banky, zúžila takáto ekonómia na strohý výpočet, bez akéhokoľvek pokusu vysvetliť prečo. A tak sa rétorika politikov často obmedzuje na zavádzajúci výpočet všetkých sociálnych výdobytkov, ktoré musia zaplatiť z vyzbieraných daní. Uspokojivú odpoveď na otázku „Prečo?“ už nedokážu dať, podobne ako učebnice hlavného ekonomického prúdu. Predstava štátu a jeho zásahov do ekonomiky bola povýšená na serióznu vedu. A spochybňovanie vedy je spiatočnícke, bludné a nevedecké.
Za posledné roky urobilo Slovensko v oblasti ekonomickej slobody len nevýrazný posun vpred. Veľká časť tejto zmeny je relatívna, spôsobená zhoršením situácie v ostatných porovnávaných krajinách. Kardinálnym problémom krajiny naďalej ostáva neúmerne vysoký podiel štátu v ekonomike a absencia využívania trhových princípov. Výsledkom je dnešná realita - na armádu nezamestnaných štát potrebuje stále viac peňazí, teda daní. Z daňového koláča si čoraz väčší kus potrebujú odtrhnúť aj školy, nemocnice, štátni zamestnanci a v neposlednom rade aj lobisti. Robia tak vcelku legitímne, na presadzovanie svojich požiadaviek majú dokonca oficiálne inštitúcie (napr. ministerstvo pôdohospodárstva). Bez ohľadu na chuť reformovať, v takomto prostredí je pravdepodobnosť systémových zmien k lepšiemu mizivá. A tak sú politici nútení hľadať nové zdroje peňazí. Na rad prichádza „daňová reforma“, „harmonizácia daňového systému“…
Keď bude index ekonomickej slobody na Slovensku porovnávaný s ďalšími exotickými predstaviteľmi Afriky alebo Karibiku, stačí si skontrolovať výplatnú pásku. Ekonomická sloboda je aj o tom, koľko každý zo svojich peňazí odvádza štátu, o kvalite poskytovaného „servisu“, o možnostiach výberu… V poslednom rebríčku indexu je za Slovenskom ešte ďalšia šesťdesiatka krajín, ktoré si možno zvoliť za spoločnosť.
MICHAL NALEVANKO
