Nie že by som to nechcel priznať, no posúďte sami: môj otec bol z jedenástich detí najmladší. Jeho súrodenci mali toľko detí, že to neviem ani porátať.
Sám som najmladší zo štyroch bratov, ľahko si teda domyslíte, že aj zo všetkých tých mojich sesterníc a bratrancov som ďaleko najmladší.
Tak čo mi je potom platné, že už mám 69 rokov?
Pre všetkých som stále len Maroško. Každému dávam prednosť do dverí, v mestskej doprave vstávam zo sedadla, aby som uvoľnil miesto starším, známych zdravím ako prvý.
Vlastne – som rád, že som takto stále najmladší.
Snažím sa o tom presvedčiť aj moju sivú hmotu v hlave, aby sa jej náhodou nezachcelo začať odpočívať. Občas si vybehnem na štvrté poschodie ako nejaký mladík. Dávam však pozor, aby ma nikto nevidel. Mohol by si pomyslieť, že som blázon.
Ráno vstávam o niečo skorej a cvičím. Dovčera to bolo dvadsaťpäť drepov, oddnes už tridsať.
Cvičím tajne, aby ma žena nevidela. Mohla by si myslieť, že cvičím kvôli babám. Natoľko súdny som, aby som vedel, že...
Cvičím pre radosť zo života. Na svojich starších súrodencoch vidím, ako ich opúšťa sila v nohách.
Nuž, tak sa pokúšam trošku sa poučiť a pripraviť sa fyzicky na vek, kedy budem už aj ja naozaj starý.
Dávam tiež pozor, aby som na sebe nenosil zbytočné kilogramy. Je to ťažké, moja žena je dobrá kuchárka, rovnako tiež dcéra či švagrinky. Ba ani ja nie som v tomto smere najhorší. Keď som sám, zjem toľko, koľko uznám za dostatočné. Ak mi jedlo chutí, nemusím ho mať na tanieri kopcom. Veď už nerastiem.
No moja žena, a rovnako aj všetky ženy v príbuzenstve majú stále o mňa strach, aby som náhodou nehladoval. Všade inde môžem hladovať, koľko chcem, len u nich by som v žiadnom prípade hladovať nemal.
Ach, tie ženy...
Autor: Marián Minárik-Častovský, vysokoškolský pedagóg
