Kronikárka Kremnice Katarína Schmidtová je presvedčená, že tieto kúzelné postavy akoby išli ruka v ruke s geniom loci starých miest. „Mám pocit, že staré mestá a ich postavičky akoby sa navzájom priťahovali a žili vo zvláštnej symbióze. Viem si dosť ťažko predstaviť, že by sa taká neopakovateľná osobnosť ako Schöne Náci či kremnický Mimo zrodila medzi panelákmi v Dubnici nad Váhom alebo Žiari nad Hronom. Hoci na druhej strane, vylúčené to nie je. Atmosféra starých miest akoby si však tieto postavy nepriamo vytvárala. Jeden potreboval pre svoj život dýchať vzduch bratislavského korza, druhý krivých uličiek Kremnice či štiavnického trotuára. V ich správaní a konaní sa zväčša prelínal humor a starosvetské spôsoby," hovorí kronikárka. Ak staré mesto takúto mestskú figúrku nemalo, jednoducho si ju vymyslelo. To je prípad Banskej Štiavnice, ktorá dala svetu už pred polstoročím štiavnického Nácka. Do postavy prvého Nácka sa dokonale vžil otec herečiek Magdy a Milky Vášáryových, profesor Jozef Vášáry. Absolvoval viac ako tisícku rôznych vystúpení, kým odovzdal žezlo svojmu nástupcovi Jozefovi Osvaldovi. Odvtedy Štiavničania svojmu Náckovi zahynúť nedali.
Najznámejší je Schöne Náci
Atmosféra starej Bratislavy by bola bez neho chudobnejšia, zrejme aj preto si obyvatelia svojho rodáka Ignáca Lamára, známejšieho ako Schöne Náci, dokážu sprítomniť dodnes. Vlani telesné pozostatky petržalského rodáka previezli z miesta posledného odpočinku v Lehniciach po takmer štyridsiatich rokoch do Bratislavy, ktorú tak miloval. Peter Kurhajec zo Spoločnosti Ferdinanda Martinenga, ktorá sa o prevoz zaslúžila, hovorí, že to bolo v mnohých smeroch symbolické. „Bola to taká zvláštna hra magických sedmičiek. Ignác Lamár sa narodil v roku 1897 a zomrel v roku 1967 ako sedemdesiatročný. Prevoz jeho tela do Bratislavy sa uskutočnil v roku 2007." Peter Kurhajec dodáva, že na Ignácovi Lamárovi bola najsympatickejšia jeho dobrosrdečnosť a toto jeho posolstvo chce spoločnosť šíriť aj v budúcnosti. Na jeseň už druhýkrát udelia symbolické poďakovanie slušným Bratislavčanom. Sošku Schöne Náciho od Ľudmily Cvengrošovej si vlani prvýkrát odniesol herec Stano Dančiak. Nezabudnuteľná postava ožije pravidelne aj počas Dní Schöne Náciho, na ktorých by nemali chýbať chutné krémeše a káva, ktoré Ignác Lamár pri posedeniach v známych bratislavských cukrárňach tak obľuboval.
Život sa pritom s Ignácom Lamárom veľmi nemaznal. Jeho matka ušla s tovarišom do Viedne a po rokoch zažil ďalšie sklamanie, keď od neho odišla aj jeho milovaná Žanetka. Ignác vystriedal rôzne zamestnania - od divadelných dielní, drobných služieb v domácnostiach, až po obuvníctvo, no najbližšia mu ostala životná úloha, ktorou sa preslávil. Vo fraku, cylindri, bielych rukavičkách a s paličkou sa stal neodmysliteľnou súčasťou starého mesta. „V tom čase sme mali internát neďaleko Manderláka. Len čo sme začuli jeho spev, všetky sme boli v okne. Každú paničku pozdravil svojím známym ‚ruky bozkávam‘, a nám, študentkám sa vždy smerom k oknám poklonil a občas nám dal do ruky kvet," spomína si pani Mária.
Mimo, z ktorého boli komunisti „mimo"
Sivé a uniformné roky socializmu dokázal v Kremnici poriadne prifarbiť Mikuláš Šalát, známejší pod jednoduchou prezývkou Mimo. A komunisti boli z neho veru občas poriadne „mimo". Pre vrchnosť bol dokonca taký dôležitý, že pre neho pri významných oslavách vymýšľali vždy špeciálnu odpútavaciu akciu. Báli sa, aby oslava nedopadla úplne inak, ako mali komunisti v pláne. Mimochodom, odpútavacie akcie boli v čase totality veľmi obľúbeným nástrojom propagandy. Len čo sa niekde konala, povedzme, náboženská púť, už dávali v televízii Angeliku, alebo organizovali zájazdy do Tatier či Bojníc.
Kronikárka Katarína Schmidtová o Mikulášovi Šalátovi dodáva: „Aj po rokoch ho vnímam ako mimoriadne pozitívnu osobu. Dobre vedel, že mu veľa vecí prejde a patrične to využíval. Komunisti si zrejme mysleli, že to nemá v hlave úplne v poriadku, ale boli na omyle. On presne vedel, čo robí a robil to cielene. Chcel ľudí rozosmiať, lebo v tom čase na takýto ostrý humor veľa príležitostí nemali," hovorí.
Niektoré Mimove žartíky boli na hranici únosnosti, ale on to vraj vždy ustál. Ak už bolo veľmi zle, komunistom tvrdil, že si na nič nepamätá. A zatiaľ sa mu v hlave rodil ďalší plán. S obľubou sa napríklad hral s ročnými obdobiami. Kým v mrazoch nosil na hlave slamený klobúk, v lete chodil po meste s hrubou čiapkou a lyžami na pleciach.
Dokonale zamiešal karty aj pri otvorení Mesiaca československo- sovietskeho priateľstva. Pri tej príležitosti v meste pripravili štafetu, ktorá mala dobehnúť až k budove radnice. Dychovka mala spustiť hru v momente, keď sa objaví prvý bežec. No namiesto štafetového bežca sa na zákrute ako prvý objavil Mimo v červených trenírkach a tričku, s rukami nad hlavou. Zmätená hudba začala hrať pochod a v dave vypukol neovládateľný smiech. Funkcionári sa chytali za hlavy, lebo odrazu bolo po vážnosti situácie. „Bola to pre nich výstraha a keď sa blížili akékoľvek oslavy, radšej Mima vyviezli do blízkych turistických stredísk. Ale on bol zamladi výborný športovec a túru mal raz-dva za sebou. Ešte stihol oslavy Prvého mája a postavil sa rovno pod tribúnu. Komunistov zalieval pot. Inokedy sa postavil na námestí pod sochu partizána a napodobňoval ju netradičným spôsobom - znázorňoval Sochu slobody. Poriadne dal zabrať aj organizátorom cyklistických Pretekov mieru. Pretekárov na jednej z etáp, ktorá smerovala cez Kremnicu, určite prekvapilo, že si usmievavý človiečik z blízkeho pohostinstva vyniesol stôl a položil ho priamo na cestu, ktorou mali prejsť cyklisti. Pri stole si popíjal pivo, zatiaľ čo pelotón ho obchádzal.
„Zaujímavosťou bolo, že pri svojich žartoch nikdy nerozprával. Vystačil si s mimikou a výrazom tváre," hovorí kronikárka. Mikuláš Šalát dnes žije v domove dôchodcov v Kremnici. Po ťažkej mozgovej príhode je imobilný, no svoj typický humor si udržal. „Má lepšie i horšie dni, ale v očiach má stále tie isté ohníčky," hovorí riaditeľka domova Božena Schniererová. Ak sa mu prihovoríte spôsobom, ktorý mu je blízky, hneď ožije. Rád sa v myšlienkach vracia nielen k svojim žartíkom, ale najmä k obdobiu, keď patril k popredným športovcom. Hrával futbal, hokej, behal na bežkách a patril k prvým skokanom na lyžiach.Gumipuškárov už kontroluje iba z busty
Kremnica posledných desaťročí však mala aj ďalšiu neprehliadnuteľnú postavu. Umelca a recesistu Ondreja Kajana, ktorý stál s priateľmi aj pri zrode majstrovstiev Európskej únie v guľkách. K tradičnej a takmer zabudnutej jarnej hre - guľkám pridal aj ďalšiu obľúbenú hru dnešných päťdesiatnikov - streľbu z gumipušky. Dnes už pravidlá streľby počas majstrovstiev kontroluje iba z busty. Tak ako prekvapoval priateľov počas spoločných posedení, tak ich prekvapil aj svojím náhlym a nečakaným odchodom. Jeden zo zakladateľov festivalu humoru Kremnické gagy Roman Vykysalý hovorí, že napriek jeho odchodu gumipuška vždy ostane Ondrejovou záležitosťou. „Ak by chcel niekto podvádzať, on si to s ním vybaví aj zhora. Vždy mal svojský humor, ani toto by nás neprekvapilo."
Dlhá brada, klobúk alebo baretka, výrazné črty tváre a na zadnej strane lýtok vytetovaný nápis: idem, idem. To bola Ondrejova vonkajšia stránka. Tá vnútorná bola ťažšie čitateľná, no blízki priatelia ju poznali dobre. Popredný slovenský medailér Drahomír Zobek, ktorý je aj autorom jeho busty, si na neho spomína: „Ondrej bol živel, ktorý ťažko niekto ovládol. Boli sme spolužiaci na Strednej umelecko-priemyselnej škole a odvtedy išli naše cesty s malými prestávkami spoločne. Jeho bustu som začal robiť krátko pred jeho smrťou. Napriek jeho živelnosti som na ňom obdivoval, že nepoznal také vlastnosti ako závisť a zlomyseľnosť," dodáva umelec.
Kde bola zábava, tam Ondrej nechýbal. Ženám zvykol zdvorilo pobozkať ruku a ulice mesta zväčša križoval v pätách so psom Pipíšom. Keď štvornohý priateľ zahynul, obstaral si iného. Dal mu meno Pes. Podobne ako v prípade Mima, ani jeho sa komunistom nedarilo vsunúť do nalinajkovaných predstáv.Keď nastúpil ako výtvarník do ateliéru Štátnej mincovne, jeho prvá veta bola: „Urobím všetko, len nech odo mňa preboha nikto nechce, aby som chodil do roboty ráno na šiestu."
„Komunistov poriadne skúšal a neraz s tým mal problémy. Raz sa prihlásil, že na oslavách prvého mája ponesie vlajku. Závod vtedy za to dával stovku. Keď sa oslavy skončili, nevedel, čo si s vlajkou počať, a hodil ju do potoka," dodáva Zobek. Vypočúvaniu sa nevyhol ani vtedy, keď z recesie lyžoval v sovietskej helme a namiesto palíc držal v rukách dve skrížené kosti. „Keď odíde takýto človek, vždy s ním odíde aj kúsok atmosféry mesta," myslí si Drahomír Zobek.
Štiavničania si svojho Nácka vymysleli
Na rozdiel od Kremničanov obyvateľom Banskej Štiavnice chýbala postava, ktorá by vnášala do mesta radosť a uvoľnenie. Rozhodli sa ju preto vymyslieť. Už viac ako pol storočia je prototypom veselého a dobromyseľného baníka štiavnický Nácko. „Baníctvo bola ťažká a často smutná práca. Ľudia jednoducho potrebovali niečo, čo vnesie do ich životov trochu optimizmu," hovorí 72-ročný bývalý baník Jozef Osvald, ktorý robí Nácka niekoľko desaťročí. Zžil sa so svojou postavou natoľko, že niekedy už prehliadne hranicu medzi Náckom a sebou samým. „Občas mi už preskočí hlas do Náckovej tóniny aj vtedy, keď to nečakám," hovorí.
Náckovské žezlo prevzal od svojho predchodcu, stredoškolského profesora Jozefa Vášáryho. Ten začal s postavou Nácka v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. V čase, keď ľudí tlačil k zemi nielen ťažký banícky život, ale aj zložité roky stalinizmu, vracal im Nácko úsmev. „Snažil som sa od svojho predchodcu prevziať rozprávačský kumšt, ale nechcel som po ňom otrocky opakovať," hovorí Jozef Osvald. Postava sa postupne menila, až dospela do štádia, ako ju poznáme dnes. Kým Nácko Jozefa Vášáryho chodil medzi ľudí v tradičnej baníckej uniforme, Osvald sa snažil svojou postavou viac priblížiť obyčajným baníkom. Pribudol mu červený nos, keďže po šichte dobre padol pohárik a tiež fúzy. „Fúzy neboli samoúčelné, ale pre baníkov typické. Bránili vniknutiu banského prachu," hovorí Osvald. Uniformu vystriedala károvaná košeľa, lajblík a ošliador na zadnej strane nohavíc. Táto nezvyčajná zásterka z oslej kože je jedným zo symbolov baníckeho stavu a počas slávnostných šachtágov ju musia nováčikovia preskakovať. Náckovi nesmela chýbať bakuľa, alebo „amprtiel", ako Štiavničania svojsky nazývajú dáždnik. A tiež objemný kufor z devätnásteho storočia, plný humoru a vtipov, s ktorými Nácko dobýja svet. Zo sveta sa zväčša vracia Štiavnickou Ančou. Legendárnym vláčikom, ktorý premával medzi Štiavnicou a Dúbravou tak pomaly, že práve k nemu sa viazala hromada Náckových vtipov. Jeden z nich hovoril o ženičke, ktorá stála blízko trate. „Teta naskočte," pozýval ju rušňovodič. „Ale, kdeže, môj, ja sa ponáhľam," odpovedala žena. Náckova výbava vtipov a príbehov je takmer nevyčerpateľná, lebo denne pribúdajú nové. „Menia sa ľudia, doba aj vtipy. Čomu sa ľudia smiali pred dvadsiatimi rokmi, by už dnes asi nepochopili," dodáva. Dnes nesmie Nácko chýbať na žiadnej väčšej akcii v meste a okolí. Je taký populárny, že o žartoch tohto figliara už vznikli dve knihy.
„Aj Nácko starne a ktovie, ako dlho to ešte potiahne. Ale dúfam, že Štiavničania sa tejto tradície nevzdajú. Hádam, aby som sa pozrel po nástupcovi," hovorí Jozef Osvald.
