LINZ. Crossing Europe je dobrý festival a v mnohom udáva tón, sústredenie na výlučne európsku produkciu je však obmedzujúce. Ochudobňuje sa o drsné filmové vetry z argentínskych pámp či ázijské cyklóny.
Nehľadiac na to je príležitosťou vidieť, o čo európskym filmárom ide. Respektíve filmárkam, lebo sa zdá, akoby tento európsky valčík najzaujímavejšie tancovali ony.
Cenu medzinárodnej poroty získala pozoruhodná herečka a filmárka Isild Le Besco za film Charly. Inšpirovaná obdobím cinema verité rieši pomocou digitálnej kamery rodinné problémy pubescentov na základe štruktúry jednej z Wedekindových divadelných hier.
Zaujímavejší bol celovečerný debut britskej režisérky Joanny Hogg Unrelated (Bez pokrvných vzťahov). Pripomínajúc štýl Michaela Hanekeho rozpráva príbeh ženy v strednom veku, ktorá prichádza stráviť leto k priateľom do Toskánska.
Vizuálna drobnokresba postáv a vzťahov je tu emocionálne veľmi pôsobivá. Protagonistka Anna príde do Talianska smutná a odíde nešťastná: krutá historka o bezcitnosti, ignorancii a prázdnote.
V súťaži bol aj nový film Teony Strugar Mitevskej, známej fotografky a filmárky žijúcej v New Yorku – Ja sum od Titov Veles (Som z Titovho Velesu). Jej debut How i killed a Saint (Ako som zabil svätca) získal rôzne prestížne ceny.
Tentoraz vymyslela magicko-realistický príbeh troch sestier, ktoré sa chcú dostať z nezávideniahodnej situácie súčasného Balkánu. Dej v podstate „rozpráva“ najmladšia sestra pomocou vnútorných monológov ilustrovaných často prekrásnymi, pomalými, snovými zábermi macedónskeho vidieka.
Úplne inou šálkou kávy bol súťažný film Audrey Estrougo s názvom Regarde-moi (Pozri na mňa). Odohráva sa v uzavretom priestore parížskeho sídliska. Bleskurýchle výbuchy lásky a vášne či rasizmu a zločinu zobrazuje dôsledne autentickou formou, do ktorej však občas nečakane vnáša prvky rapového muzikálu.
Jedným z najzaujímavejších filmov festivalu bol však nesúťažný celovečerný dokument Allein in vier Wänden (Sám medzi štyrmi múrmi) opäť (ako inak) ženskej autorky Alexandry Westmeier. Precízne zachytáva atmosféru ruskej polepšovne, v ktorej je 120 chlapcov vo veku od 10 do 15 rokov.
Ide o vrahov, násilníkov a zlodejov. To slúži režisérke ako základ na vybudovanie metafory dnešného sveta. Film už získal Veľkú cenu kritiky na filmovom festivale v Locarne.
Na festivale boli, mimochodom, aj filmy režírované mužmi. Ale tie ženské ich tentoraz naozaj akosi zatienili.
Autor: Martin Ciel Autor je filmový teoretik
