Bolo to pred siedmimi rokmi v Miláne. V malej súdnej sieni sa 20. apríla 2001 zišli traja sudcovia, aby si vypočuli svedkov v závažnom prípade. Podplácania sudcov. Na dverách bol prilepený ručne spísaný zoznam obvinených. Na prvom mieste svietilo meno, ktoré sa v talianskej justícii skloňovalo už roky. Silvio Berlusconi.
V každej inej európskej krajine by to pre politika znamenalo koniec kariéry. Nie však v Taliansku. Tretí najbohatší Talian si odvtedy odkrútil ako prvý v povojnovej histórii Talianska celých päť rokov v kresle predsedu vlády. Po dvojročnej pauze sa teraz opäť vracia do paláca Chigi. Aby sa porátal s tými, ktorí mu už niekoľko rokov šliapu na otlaky. So sudcami.
V predvolebnej kampani im odporúčal, aby sa nechali "vyšetriť u psychológov". Z desiatky súdnych sporov, v ktorých bol obvinený zo sprenevery, falšovania účtov, daňových únikov, podplácania a spolupráce s mafiou, vykorčuľoval bez usvedčujúceho verdiktu. Jeho advokáti šikovne využívali diery v talianskom právnom systéme. Procesy naťahovali, až prekročili pevne stanovené lehoty na vynesenie rozsudkov. V takom prípade sa súdne konanie zastavuje.
Keď sa americký denník Wall Street Journal pýtal, ako môže človek, ktorý
figuruje v toľkých korupčných aférach viesť prieskumy popularity, Berlusconi mal jednoduchú odpoveď: "Som obeťou sprisahania sudcov a ľavice. Ak som doteraz nebol odsúdený, tak len preto, že som naozaj nevinný."
Berlusconi si môže dovoliť takto hovoriť. Je dieťaťom nefungujúceho Talianska, ktoré ho takého stvorilo. Jeho charizma spočíva vo vidieckej bezprostrednosti a v snahe nepremeškať jedinú príležitosť na vtip, akokoľvek zlý. No najmä je jeho meno synonymom talianskej verzie amerického sna.
Syn milánskeho bankového úradníka sa vypracoval z predavača vysávačov a speváka na výletných lodiach na najbohatšieho podnikateľa v krajine a nakoniec aj na najvplyvnejšieho politika. "Som Ježišom Kristom politiky," povedal raz o sebe.
Politika ako rukojemník
Berlusconi v čase nástupu do politiky kontroloval podstatnú časť médií. Vlastnil sieť súkromných televíznych kanálov Mediaset, denník Il Giornale a populárny magazín Panorama. Kúpil vydavateľstvo Mondadori a filmovú produkčnú spoločnosť Medusa. Jeho holdingová firma Fininvest pohltila ďalších najmenej 150 spoločností vrátane banky Mediolanum a viacerých poisťovní. Nakoniec kúpila aj futbalový klub AC Miláno. Berlusconiho majetok odhaduje magazín Forbes na 9,4 miliardy dolárov.
Na začiatku 90. rokov žili v Miláne rodiny, ktoré bývali v domoch postavených Silviom Berlusconim, čítali noviny vydávané Berlusconim, pracovali pre firmy, ktoré patrili Berlusconimu, večer pozerali jeho televíziu a v nedeľu drukovali klubu, ktorý vlastnil. Il Cavaliere, rytier, ako ho začali prezývať médiá, zistil, že lojálnosť ľudí sa dá kúpiť. A čo platí v biznise, platí zväčša aj v politike.
Vstup do politiky bol pre podnikateľa Berlusconiho nevyhnutný. Jednak potreboval imunitu, pretože na súdoch sa kopili spisy žalobcov, v ktorých figurovalo jeho meno, a potom potreboval uvoľniť ruky svojim firmám, ktoré zväzovali prísne obchodné zákony.
Využil preto politické vákuum začiatku 90. rokov, ktoré vzniklo po akcii "Čisté ruky". Tá odstránila z politiky subjekty zapletené do série korupčných škandálov vrátane vplyvnej strany kresťanských demokratov. Berlusconi nemal nijakú víziu, bol prototypom postmoderného politika pre konzumnú spoločnosť.
Keď však v roku 1994 prvýkrát vyhral voľby so svojou stranou Forza Italia, bol už v krajine známou tvárou. Ako vravia Taliani, ben introdotto, uvedený do spoločnosti. Dokázal vyhrať voľby len na základe imidžu lúmena, obklopeného polonahými hosteskami.
Po chrbtoch iných
Absolvent práva na Milánskej univerzite veľmi rýchlo pochopil, že v Taliansku nezáleží na tom, čo vieš, ale koho poznáš. Už na univerzite sa pri hraní futbalu zoznámil s mladým Sicílčanom Marcellom Dell'Ultrim, ktorý neskôr zohral dôležitú úlohu v jeho ceste na vrchol. Socialistického premiéra Bettina Craxiho si zase vybral za krstného otca svojej dcéry.
Do sveta biznisu vstúpil ako mladý developer, keď na konci 60. rokov vybudoval pri Miláne satelitné mestečko Milano 2 s takmer štyrmi tisíckami bytov, obchodmi a prvou káblovou televíziou. Nikto nevie, kde na to vzal kapitál, už vtedy sa však šepkalo o priateľských kontaktoch na Sicílii a tiež o jeho vstupe do slobodomurárskej lóže P 2, ktorá bola spojená s mafiánskymi kruhmi.
Zo ziskov založil reklamnú agentúru Publitalia a sieť kanálov Mediaset. V 70. rokoch však protimonopolný zákon zakazoval vysielať súkromným staniciam celonárodne. V roku 1984 sudcovia zastavili vysielanie niektorých Berlusconiho lokálnych kanálov pre identický obsah.
Práve vtedy nastal čas, aby zakročil krstný otec. Po telefonáte s vtedajším premiérom Bettinom Craxim bolo vysielanie obnovené a o rok neskôr Craxi schválil zákon, ktorý zrušil tieto reštrikcie. Ľavicový politik neskôr pre obvinenia z niekoľkonásobnej korupcie utiekol z krajiny do Tuniska, kde aj zomrel.
Marcello Dell'Ultri prišiel na scénu nenápadnejšie a oveľa skôr. Sicílčan a stúpenec hnutia Opus Dei, s kontaktmi z detstva na budúcich bossov mafie, bol presne tým, koho Berlusconi potreboval ako spojku medzi Fininvestom a podsvetím. Urobil z neho riaditeľa agentúry Publitalia. Jeho skutočný význam sa však ukázal až v roku 1994, keď Berlusconi potreboval získať bývalú voličskú základňu rozpustených kresťanských demokratov na Sicílii a juhu Talianska. Hlasy, ktoré držala mafia, Dell'Ultri vykšeftoval, z čoho ho v roku 2004 súd v Palerme aj usvedčil. Dostal deväť rokov. Odvolal sa a proces sa naťahuje. Dell'Ultri je dnes na kandidátke Berlusconiho strany, ktorá 14. apríla vyhrala voľby. Čaká ho politická imunita.
Zvodca voličov
Taliansko v rukách biznismena nenapredovalo tak, ako voliči očakávali. Neprivatizovalo sa, hospodársky rast začal klesať, mafia zostala nedotknutá. Berlusconi našiel vinníka v eure a šoku búrz po 11. septembri 2001, z ktorého sa Rím ťažšie spamätával. Pravda bola taká, že il Cavaliere Taliansko v rámci únie izoloval.
V európskych kruhoch bol viac ako progresívny premiér známy svojimi nevkusnými žartíkmi a škandálikmi. Nemeckého člena Európskeho parlamentu nazval "dozorcom v koncentračnom tábore", nad hlavou španielskeho šéfa diplomacie pri fotení na jednom eurosummite ukázal paroháča, britskú expremiérku Margaret Thatcherovú nazval "gnocca", čo je vulgárny výraz pre ženské prirodzenie.
Oveľa radšej ako do Berlína a Paríža telefonoval Berlusconi do Bieleho domu a do Kremľa. Ruského prezidenta Vladimira Putina hostil v roku 2003 vo svojej vile na Sardínii, kde dovolenkovali aj Putinove dcéry. Po jeho tohtoročnom víťazstve vo voľbách bol budúci ruský premiér prvým, kto mu prišiel osobne zablahoželať. Opäť na Sardíniu.
Berlusconi v roku 2008 vyzerá inak, ako ten, ktorý pred štrnástimi rokmi prvýkrát zasadol v paláci Chigi. Lifting tváre, nastrelené vlasy a stimulátor na srdci vytvárajú zdanie, že 71-ročný mediálny magnát je stále plný síl a pripravený vládnuť. "Dokázal zviesť Talianov aj bez sľubov," napísal po jeho volebnom triumfe denník La Repubblica. Je to však stále ten istý Berlusconi, ktorý kedysi editorovi magazínu Spectator povedal, že Mussolini bol vľúdny diktátor, ktorý nevraždil svojich oponentov, ale ich "posielal na dovolenky".
