So zhromažďovaním rozprávok, ktoré sa nachádzajú v najnovšej a najväčšej slovenskej zbierke, sa začalo v roku 1928. "Je to zvláštne, pretože to je presne rok, keď som sa narodila," začína len tak mimochodom pani Gašparíková a človeku doslovne ovisne sánka z toho, že táto bystrá životaschopná pani má osemdesiat rokov. Ktovie, možno je to tak, že rozprávky predlžujú detstvo, mladosť a tým aj celý život.

Ľudové povedačky na papieri

"Karel Čapek raz povedal, že rozprávky vznikajú z bežných rozhovorov, z potreby komunikácie," reaguje Viera Gašparíková na otázku, ako vlastne vzniká rozprávka. "Takto prichádzajú na svet aj vtipy a spomienkové rozprávania."

Keď sa povie slovenská ľudová rozprávka, každý si pravdepodobne spomenie na Dobšinského príbehy. Už na základnej škole sme sa všetci učili, že sa šírili ústnym podaním a na to, aby sme ich čítali, ich musel niekto v teréne zapísať, spracovať a editorsky pripraviť do tlače. Už pred Pavlom Dobšinským však vychádzali rôzne rukopisné zábavníky a kódexy od rôznych zberateľov.

Sám Dobšinský bol dosť kontroverznou postavou. Nemôžeme zabudnúť na jeho spolupracovníka Augusta Horislava Škultétyho, ktorého meno sa väčšinou nespravodlivo neuvádza. "Ich rozprávky sú charakteristické tým, že z viacerých variantov urobili jeden optimálny," hovorí Viera Gašparíková. "Každá rozprávka sa totiž vyskytuje vo viacerých podobách a oni ich skombinovali. Ak sa im niekde niečo nepáčilo, doplnili to prvkom z iného variantu. Boli národovci a chceli to slovenské patrične vybrúsiť. Ich rozprávky sú krásne, ale o autentickosti sa nedá veľmi hovoriť. To začal robiť až Samuel Cambel, ale nie až tak dôsledne."

Autentický atlas

Situáciou zmenil až profesor Frank Wollman, profesor slovanských porovnávacích literatúr a ústnej slovesnosti. Pochádzal z Prahy. Videl, že tradícia rozprávok na Západe, teda aj v Česku, dožíva a na Slovensku sa stále drží, preto začal pôsobiť na našom území. V roku 1928 začal veľkú akciu so svojimi študentmi. Cez prázdniny chodievali po krajine a zbierali rozprávky, každý študent hlavne v regióne, odkiaľ pochádzal. Začali od juhu, lebo sa blížila druhá svetová vojna a videl, že juh Slovenska je ohrozený. Napokon z ich zbierania vznikol atlas rozprávok, kde je zastúpené celé územie Slovenska.

Ako Čech musel Wollman v roku 1939 odísť, jeho žiaci v zbieraní pokračovali. Profesorova osobnosť však chýbala a zbierka sa už po jeho odchode významne nezveľadila.

Wollmanova zbierka

Po Wollmanovi a jeho tíme zostal úctyhodný fond 2200 rozprávok, ktoré boli nazbierané v rokoch 1938 - 1944. Editori vybrali 585 rozprávok, ktoré boli pripravené do tlače už v roku 1959. Objavili sa však námietky, že sú v dialekte a že im nikto nebude rozumieť. V 60. rokoch nastúpila do Ústavu etnológie SAV Viera Gašparíková a rozprávky jej pridelili. "To nie ja som si vybrala rozprávky, ale ony si vybrali mňa, boli mi dané do vienka," smeje sa. "Pekne na mňa počkali."

Etnologička sa ujala aj vedecko-porovnávacích komentárov, ktoré majú dvetisíc strán a sú veľmi dôležité pre seriózny výskum. Súčasťou textu je aj profil rozprávača, napríklad "Mária Tichá, analfabetka, nevie čítať ani písať, podpisuje sa krížikom. Pastierka, rozprávala pri pasení husí." Uvedené je aj vierovyznanie. Svoje curriculum vitae má aj každá rozprávka - či je námet medzinárodný alebo domáci, odkazy na iné rozprávky a všetky podrobnosti.

Protisocialistické texty

"Po preklade do spisovného jazyka (so zachovaním hovorového štýlu a nárečových zvratov) boli rozprávky pripravené do tlače, ale súdruhovia si v roku 1972 všimli, že sú medzi nimi aj také, ktoré nevychovávajú k ateizmu. Takže texty stiahli z martinskej tlačiarne a rukopisy uložili do archívu v hangári. "Našťastie sa mi podarilo s riaditeľom archívu dohodnúť, že mi rukopisy dal na jeho aj moje riziko. V hangári boli myši, neboli tam v bezpečí. Rukopisy som opatrovala a stále som písala edičné návrhy, ale nikto to s tými komentármi nechcel. My sme sa nedali a čakali na príhodnú chvíľu."

Prvý zväzok napokon vyšiel v roku 1993 vo vydavateľstve Slovenskej akadémie vied. Ostatné dva ho nasledovali v ďalšom tisícročí.

Násilie a deti

Pochopiteľne, prichádza aj na debatu o násilí v ľudovej klasike, ktorého je požehnane. "Oveľa viacej je ho v grimmovských rozprávkach," namieta Viera Gašparíková. "A deti potrebujú vzrušenie, potrebujú sa niečoho báť. No pri niektorých treba zvážiť, či je dieťa na ne zrelé. No v rozprávkach je zlo potrestané a navyše je vždy jasné, že ide o symbol, metaforu. Oveľa viac násilia je v televízii."

Niektoré teórie hľadajú v rozprávkach rôznu symboliku, aj freudovskú - sexuálnu. Napríklad Červená čiapočka má byť symbolom straty panenstva. "Viete, každý symbol sa dá vyložiť najrôznejším spôsobom," hovorí Viera Gašparíková. "Ale ja so symbolikou rozprávok nepracujem, tomu sa venujú špeciálne štúdie. Mimochodom, Červená čiapočka je, podobne ako Snehulienka, na Slovensku neznáma."

Mohlo by sa zdať, že profesionálna odborníčka nemá problém hovoriť svojim deťom stovky rozprávok. "Neverte tomu. Chceli hlavne príbehy zo života, ktorému rozumejú. Zaujímali ich aj ľudové rozprávky, ale tu je problém - ja poznám aj päť, desať variantov z jednej rozprávky, tak sa mi to vždy domiešalo a deti kričali - veď včera si to rozprávala ináč. A hnevali sa na mňa. Nie som ja veľmi na rozprávanie rozprávok. Hoci ako deti sme si radi čítali z malých Dobšinského zošitkov, boli to ľudové vydania za dvadsať halierov. Bratranec sa učil za knihviazača, tak nám ich zviazal do krásnej tvrdej väzby. Posadali sme si okolo pece a čítali. Bežný vianočný darček bola rozprávková kniha a pomaranč."

Nikdy nevymiznú

Aká je najmilšia rozprávka odborníčky na rozprávky? "Kedysi som si myslela, že je to o Martinkovi Klingáčikovi. Bola som malinká a veľmi sa mi páčilo, že aj on bol malý a mal červenú čiapočku, malý fúrik. Neskôr som mala veľmi rada rozprávku Kráľ a remeslo, ktorá bola zapísaná v Záhorskej Bystrici u Domina Poláka. Je o tom, ako sa kráľ naučil pliesť koše, stroskotal na mori a podobne. Je to úplný originál, nemá žiadne varianty. Ako sa sem dostala, to neviem."

Doktorka Gašparíková nesúhlasím s profesorom Polívkom, ktorý urobil súpis slovenských rozprávok a niektoré označil za pokazené. "To je ako keď Dobšinský dopĺňal z iných rozprávok časti, ktoré sa mu zdali ,pokazené'. Každá rozprávka je svojím spôsobom krásna. Rozprávky podľa mňa nikdy nevymiznú. Folklór je živá vec, aj v mestách. Tradícia je oveľa hlbšia ako život generácií."

Európska cena

Začiatkom tohto roku dostala Viera Gašparíková list od prezidentky Nadácie Waltera Kahna, že jej v októbri udelia prestížnu Európsku rozprávkarsku cenu za jej celoživotné zásluhy o výskum európskych ľudových rozprávok. "Cenu mi slávnostne udelia v Nemecku. Trochu sa aj bojím, že ma to veľmi unaví. Trvá to tri dni, budem mať trištvrtehodinovú prednášku v nemčine a potom ešte jednu prednášku. Už sa mi ohlásili aj z Budapešti, niečo chcú spraviť aj tam."

Záujem o slovenskú expertku je veľký. "Je toho veľa. Dve prezentácie sme mali na Slovensku, jedna bola v Česku, vo Varšave a nedávno, začiatkom apríla sme sa vrátili zo seminára v Madride. Na veľvyslanectve bola aj prezentácia mojich kníh. Keď som sa z Madridu vrátila, tak som si sadla do kresla a ešte oblečená som zaspala a spala som až do rána. Nie je to jednoduché, ale všetko sa dá zvládnuť, keď sa chce. Je hektická doba, nezávidím mladým ľuďom."

Ako sa dajú rozdeliť rozprávky?

• čarovné - Popoluška
• novelistické - O troch grošoch ( nevyskytuje sa veľa nadprirodzených bytostí, ale koncentrujú nejakú múdrosť)
• legendárne - O Kristovi a Petrovi
• humoristické
• povesti - viažu sa na isté konkrétne územie, majú domácky charakter, ale niekedy sú aj prevzaté
• poverové podania - o mátohách, svetlonosoch a podobne.