ky majú tiež úplne iný tvar, tak som potreboval transformátor aj adaptér. Myslel som si, že kúpiť ich nebude nijaký problém, veď je tu záplava obchodov s elektronikou. Omyl. Tieto "záležitosti" predávajú iba na letisku Narita. Deň po prílete som teda zasa cestoval na letisko.
Predavač mi poradil, že pre počítač transformátor kupovať nemusím, pretože sa aj bez neho dokáže prispôsobiť napätiu od 110 do 220 voltov a ostatné prístroje z Európy sa nižším japonským napätím nezničia. Stačí ich zastrčiť do zástrčky. Mal pravdu. Stačil adaptér. Holiaci strojček funguje, len pracuje trochu pomalšie a myslím, že podobne by to bolo aj s fénom.
S dobitým laptopom som vyrazil do mesta. Moji rodičia doma nepoužívajú internet a myslel som si, že tak ako v starej Bratislave aj v Tokiu ľahko nájdem miesto, kde sa dá bezdrôtovo napojiť na sieť WiFi. Omyl. Dlho som chodil a hľadal, kde by som zachytil signál, až som nakoniec vošiel do internetovej kaviarne.
Bolo to veľmi čudné miesto. Pri vchode ma zastavili uniformovaní členovia personálu a veľmi zdvorilo mi začali vysvetľovať, ako treba vyplniť členskú kartu. Ja som povedal, že sa nepotrebujem stať členom, chcem si iba prečítať e-maily a idem. Oni, že z bezpečnostných dôvodov tú členskú kartu vyplniť musím. Tak som vypísal meno, adresu, dátum narodenia, e-mailovú adresu, povolanie a ako som tú kaviareň našiel. Na oplátku som dostal členskú kartu a posadili ma do kabínky číslo 19 spomedzi 28. Každá kabínka mala plastové dvere pre zachovanie súkromia, pohodlné kreslo, na stolíku počítač, ale bola taká maličká, že som bol ako vo vtáčej klietke. Moja kabínka bola v nefajčiarskej zóne, ale vďaka umelým kvetom vo vázičke tam bol akýsi nedýchateľný vzduch. Chcel som otvoriť okno, ale to bolo zakázané.
Čo tam robia ostatní ľudia? Zistiť to bolo nemožné, spod plastových dvierok trčali iba nohy klientov. Všetko ostatné zostalo v anonymite. Počul som však, že novým fenoménom sú v Japonsku takzvaní netcafé refugees (utečenci v netových kaviarňach). Sú to ľudia, ktorí z nejakých príčin nechcú ísť domov, preto celú noc trávia tam. V takýchto kaviarňach si požičajú manga komixy, sú tam automaty na kolu, džúsy aj kávu, nápoje sú v cene vstupného. Dokúpiť si môžu čipsy a instantné slíže v plastovom pohári. Niektorí pozerajú DVD alebo hrajú počítačové hry. Sú aj takí, čo prenocujú, lebo im ušiel posledný vlak. Priestor je to úplne nezdravý, preto som vypadol, len čo som si skontroloval poštu. Za desať minút som platil 105 jenov (100 jenov je asi 22 Sk).
Pár dní na to som získal veľa informácií o miestach s WiFi. Je ich dosť. Pre turistov je najjednoduchšie napojiť sa na takzvaný Hot Spot, ktorý prevádzkujú japonské telekomunikácie. S predplatenou kartou sa môžete napojiť na internet až na 3500 miestach. Sú to však obyčajne kaviarne, takže tam musíte niečo aj konzumovať. Ak plánujete návštevu Japonska, zistite si o tom viac na internete ešte doma.
Autor: Masahiko
