Keď som vošla do vyľudneného kina, pripomenulo mi to skromnú návštevnosť počas Parkerovho vynikajúceho filmu Sláva na Febiofeste. Tentoraz išlo o film Bruna Dumonta, ktorý sa premietal na festivale frankofónneho filmu. Jeho Flanders si odniesli z Cannes cenu poroty, rovnako ako predchádzajúci film L ’Humanité. Volajú ho režisér - filozof. Trefné.

Postavy z Flandier žijú na vidieku. Šetria slovami aj prejavmi citov. Asi preto, že ich majú tak veľa. Správajú sa tak, ako dokážu, nie tak, ako by si priali diváci. Asi preto sú také sympatické. Príbeh lásky medzi Demesterom a Barbe preruší vojna. Klasická zápletka, ale tentoraz bolo všetko inak. Žiadne verné čakanie. Demester odrazu pobehuje v maskáčoch niekde, kde sa bojuje. Irak? Alžír? Afganistan? Napríklad. Znásilnenie mladej ženy a spory vojakov pripomínajú de Palmov pohľad na iracký konflikt v snímke Redacted. Ale Dumont nechce obviňovať. Pohybuje sa po mínovom poli so slzami v očiach. Smrti a láske sa nedá vyhnúť, aj keď to znie tak lacno.