Písanie o mestách je dnes postavené na problémovosti, na inšpiratívnej polemike, na kontroverznosti. Nová kritika chce pochopiť a uchopiť mesto ako priestor, kde sa stretávajú výhody a nedostatky civilizácie. Dnešné mesto je konglomerátom architektonických archetypov, v ktorých vedľa seba či proti sebe stoja kostol s hypermarketom.
Architektúra však nie je jediný činiteľ. Pod fasádami stavieb a budov sa odohrávajú interakcie vzťahov, záujmov, inšpirácií i konšpirácií. Preto rozprávanie o súčasnom meste je najmä správou o dynamike týchto vzťahov. Svedčia o tom aj dve nové knihy.
New York a Bratislava sú na prvý pohľad neporovnateľné. Pri podrobnejšom skúmaní nachádzame však mnoho paralel. Do popredia vystúpia pri listovaní v dvoch knihách. Prvú, Třeštící New York. Retroaktivní manifest pro Manhattan napísal Rem Koolhaas, holandský architekt, teoretik architektúry a profesor na amerických univerzitách. Aj v druhej knihe majú prsty Holanďania. Publikáciu Bratislava – Mesto na mieru napísali holandský publicista Tijs van den Boomen, Rakúšanka Antje Mayer, Slováci Braňo Chovan a Miro Tižík a svoje fotografie Bratislavy ponúkla ďalšia Holanďanka Illah van Oijen.
Obe knihy sú neproporčné ako obe mestá. Třeštící New York je rozsiahla monografia, Bratislava je ani nie stostranová knižočka. New York je viac textový, obrázky sú len ilustračné, Bratislava je zasa postavená na fotografii, text má iniciačnú zasväcovaciu funkciu.
New York je vysoko prepracovaná teoretická koncepcia, Bratislava je zľahka nahodená impresívna mozaika poskladaná z niekoľkých esejí. New York zastúpený svojou časťou Manhattanom, týmto mestom v meste, a Bratislava sú pulzujúce urbanistické organizmy, ktoré prešli i prechádzajú mnohými podobnými procesmi. Rem Koolhaas začína svoju knihu obrazným pomenovaním Manhattanu ako kolektívneho experimentu, ktorého hlavným cieľom je „odhodlání vzdálit území Manhattanu co možná nejdále od přírody“.
Autor sleduje zaľudňovanie a najmä zahusťovanie mriežky tohto kultického miesta, ktoré sa naraz, nie postupne, stáva mestom, ba čo viac, Mestom, v ktorom sú obsiahnuté metropoly celého západného sveta. Sleduje topografiu tejto Krajiny v krajine, kartografiu tohto priestoru, ktorý sa vzpiera akémukoľvek mapovaniu. Od popisu budov prechádza k Budove, ktorú predstavuje manhattanský Mrakodrap, táto Babylonská veža Nového Sveta. Budova Woolwortha sa nazýva v jazyku novej mytológie Katedrálou obchodu.
Nekontrolovaný, nádorovitý rast, ktorý New York absolvoval už počiatkom minulého storočia, začal byť veľmi skoro obmedzovaný. Už roku 1916 bol prijatý Zónový zákon, podľa ktorého môže budova zaberať len 25 percent plochy svojho pôdorysu. Tento právny, spoločenský i architektonický konsenzus je veľmi podnetný aj pre súčasný dravý rast bratislavských „mrakobudov“, ktoré v zmenšenej mierke opakujú chyby i pokušenia svojho obrieho vzoru.
Mierka chce byť svetová, miery sú provinčné
Zmysel pre mieru je faktor, ktorý sa našej metropole zatiaľ nedostáva. Mierka by chcela byť svetová, reálne miery sú zatiaľ provinčné. A tak sa výška budov zatiaľ nadstavuje virtuálne či potemkinovsky: reklamami alebo transparentmi, za ktorými sa však už črtajú celkom reálne lešenia a konštrukcie budúcich budov. Cudzie pohľady vidia najnašskejšie z našich miest realisticky, nesentimentálne, kriticky.
Keď sa na New York pozerá kritickým pohľadom autor prvej knihy, nijako nám to neprekáža. Tolerancia kritického pohľadu odinakiaľ bude skúškou našej vnútornej sebaistoty a sebavedomia.
Neraz sú to naozaj ostré konštatovania: „Vďaka úplatkom získavali stavebné spoločnosti povolenia jednoducho a mohli stavať kdekoľvek a do akej výšky sa im zachcelo.“
Autori „bratislavskej“ knihy si všímajú aj Petržalku, ktorá je, podobne ako Manhattan, mestom s osobitným štatútom. No kým Manhattan je srdcom New Yorku, Petržalka je orgánom, ktorý organizmus tela mesta prijíma len veľmi postupne. Je to akýsi externý motor, mimotelový orgán, ktorému zabraňuje splynutiu s veľkou Bratislavou jednak prírodná hranica (Dunaj) a jednak psychosociálna hranica predsudkov a podozrievaní.
Architektonické nebo má aj svoje peklo
Mesto je však nielen materiálne, ale aj telesné. Obyvateľ mesta je ten, ktorý sa rozhodol obývať svoje mesto, zabývať sa v ňom, podieľať sa na jeho raste a zároveň brániť sa agresii tohto rastu.
Bratislava na rozdiel od New Yorku zatiaľ (alebo už) nemá svojho architekta, osobnosť, ktorá by mu vtlačila svoju pečať, tak ako vtlačil rukopis svojich vízií Manhattanu taký Raymond Hood, ktorému je venovaných niekoľko strán „newyorskej“ knihy.
Tento kontroverzný, ale neprehliadnuteľný staviteľ je autorom škandalózneho spojenia posvätného a podsvetného, vysokého a prízemného: v doslovnom zmysle slov. V stavbe metodistického kostola urobil hybridné spojenie katedrály a podzemnej garáže, akoby architektonické nebo muselo mať svoje peklo, v ktorom parkujú autá.
Veľký malomeštiak
Autori „bratislavskej“ knihy absenciu konkrétnych osobností, ktoré by dali tomuto mestu svoju víziu, nahrádzajú typológiou abstraktného Bratislavčana. Kapitola Veľký malomeštiak je už podľa svojho názvu zaťažkávacou skúškou našej autokritickosti. Hovorí sa v nej o vytváraní novej identity obyvateľa tohto mesta, hoci ešte (alebo už) neexistuje ani identita stará, na ktorej by sa dalo stavať.
Aj pri tejto príležitosti sa stretávame s ostrými slovami: „Občianstvo Bratislavy je vstupenkou do klubu vyvolených.“ A na dôvažok to zaklincuje postreh: „Nie spolužitie s ostatnými, ale predstava života medzi vyvolenými sú hlavným zdrojom energie Bratislavčana.“ Dynamicky rastúce mestá majú jedinú pseudovíziu, karikatúru predstavivosti - návratnosť investícií. Duch divokého západu, ktorý postavil na nohy - a na piliere nebotyčných budov - hlavné mesto sveta, sa dnes presťahoval na Východ.
Embryonálny kapitalizmus, ktorý si platí lekcie kultivovania svojho odronského správania, nie je v našich končinách ešte ani na začiatku svojej expanzie. Imitujúc svoje veľké vzory dáva novým častiam mesta smiešne americké názvy: South City, Twin City. Aj slogan novej Bratislavy Little Big City je rovnako smiešny a trápny ako socialistická Bratislava - mesto mieru.
Architektúra sa aj číta
Rem Koolhaas v závere svojej knihy konštatuje, že Manhattan vytvoril svoj vlastný metropolitný urbanizmus - kultúru zahusťovania. V architektonickom príbehu tohto megamesta je zakódovaných veľa axióm, ktoré by boli použiteľné pri našom malom bratislavskom zahusťovaní.
Preto je dobré, že tieto knihy máme k dispozícii ako dva prierezy dvoma takými odlišnými, a predsa v niečom podobnými mestami.
Architektúra sa totiž dá nielen obývať, ale aj čítať. Raz z architektúry, ktorú teraz vytvárame, prípadne ničíme, budú čítať naši potomkovia. Je dobré, že vychádza čoraz viac architektonickej literatúry. Otriasajú našimi stereotypmi, rušia naše šablóny myslenia a prežívania.
Imitujúc svoje vzory dáva častiam mesta smiešne americké názvy: South City, Twin City. Aj slogan novej Bratislavy Little Big City je rovnako smiešny ako socialistické Bratislava – mesto mieru.
Recenzia/knihy
Illah van Oijen: Bratislava – mesto na mieru. Slovart, 2007.
Rem Koolhaas:
Třeštící New York. Arbor
vitae, 2007.
Autor: Daniel Hevier (Autor je spisovateľ)
