Starci a starenky vynášajú na teplé priedomia stoličky a lavičky, sadnú si a s radosťou konštatujú: „Veru, zelenú trávu už nikto ani kladivom do zeme nezatlčie!“
Za môjho detstva krstná mama vravela, že Panna Mária lastovičky z fertuchy vypúšťa, lebo keď bol na jar jej sviatok, obyčajne sa u nás objavili prvé lastovičky a iné štebotavé vtáctvo.
Dlho som nevedel pochopiť, prečo sa lastovičkám nechce ostať v teplých krajinách i cez jarné a letné mesiace. Pochopil som to, až keď som bol raz v rovníkovej Keni, kde v lete či v zime slnko svieti rovnako - dvanásť hodín.
O šiestej večer slnko zapadne kolmo za obzor a o desať minút je tma ako v chladnej peci. Rovnako ráno sa noc do dňa premení za niekoľko minút.
Keby tam lastovičky priviedli na svet svoje mláďatá, mohli by ich kŕmiť iba dvanásť hodín. Ak by tie holíčatká ďalších dvanásť hodín nejedli, zomreli by od hladu.
No u nás sa slnečný deň postupne predlžuje až na šestnásť hodín a 24 minút.
Aj po západe slnka za súmraku ešte dosť dlho lastovičky lovia lietajúci hmyz, pretože slnko zapadá u nás šikmo a dlho sa sunie pod obzorom.
Ako im závidím.
Malé vtáčatá od vyliahnutia za tri mesiac zvládnu lietanie proti vetru i s vetrom, strmé zvraty, stúpanie, klesanie, lapanie malých mušiek za letu, vyhýbanie sa prekážkam, pristátie, navigáciu a čo ja viem, čo ešte.
Človeku – ak je veľmi nadaný – toto trvá vyše dvadsať rokov.
Keď sa to vtáčatá do septembra všetko naučia, už ich čaká veľká, tisíce kilometrov dlhá cesta do teplých krajín. Prečkajú tam do jari a opäť sa vrátia k nám, aby sa stali zvestovateľmi príchodu jarných a letných teplých dní.
Autor: Marián Minárik-Častovský (vysokoškolský pedagóg)
