BRATISLAVA. Výsledky meraní ekonómov v krajinách, ktoré menili menu, naznačujú, že pri prechode z koruny na euro zažije mnoho slovenských spotrebiteľov takzvanú euroilúziu. Nie je dôvod tešiť sa na ňu, ide totiž o skreslenie, respektíve chyby vo vnímaní cien.
Tento klam vzniká vtedy, keď ľudia porovnávajú ceny v novej mene so starou cenou. Údaj v eurách pritom neprepočítavajú skutočným kurzom, ale zaokrúhleným. Eurové ceny sa potom napríklad javia vyššie ako korunové.
Druhý dôvod, ktorý môže spôsobiť zmeny v tom, ako ľudia míňajú peniaze, je nedostatočné poznanie eurobankoviek. Americkí psychológovia Adam Alter a Daniel Oppenheimer opísali závislosť medzi tým, ako bankovku či mincu míňame a ako si ju vážime, v štúdii, na ktorú minulý týždeň upozornil The Economist.
Výsledky ich pokusov s bankovkami a mincami ukazujú, že slovenskí spotrebitelia by mohli mať tendenciu míňať hotovosť v eure rozšafnejšie, ako keby mali v peňaženke rovnaké sumy v korunách.
Euroilúzia aj u nás
„Takzvanú euroilúziu nepovažujem za problém, ktorý by mohol naozaj ovplyvniť spotrebiteľské návyky,“ povedal analytik VÚB banky Martin Lenko. Tie sa podľa neho budú meniť prirodzene, v súvislosti s rastom životnej úrovne. A teda zmenou postoja k životným hodnotám. „Určite to teda nie je väčší problém ako očakávané zrýchlenie inflácie,“ povedal Lenko.
Analytik Ineko Peter Goliaš takisto neočakáva veľké zmeny v spotrebiteľských návykoch. „Na tovaroch však budú svietiť nižšie ceny, čo môže ľudí nabádať k vyššej spotrebe,“ povedal. Vzhľadom na prirodzenú opatrnosť ľudí pri akýchkoľvek zmenách, môže byť celkový vplyv dočasne v prospech úspornejšieho míňania. „Ale nepreceňoval by som to,“ povedal.
Dobrým nástrojom na rýchlejšie privyknutie si k novej mene je podľa oboch práve duálne zobrazovanie cien v dostatočne dlhom období pred aj po prijatí eura.
Štedré euromilodary
Štúdia talianskych ekonómov Edmunda Cannona a Giama Ciprianiho, uverejnená pred dvoma rokmi v Journal of Money, Credit and banking sledovala vplyv euroilúzie cez zmenu výšky milodarov v 113 talianskych kostoloch vo veronskej diecéze počas 25 týždňov pred prijatím eura a po eure.
„Kostoly v roku 2001 spustili kampaň o eure, aby zabezpečili stabilitu svojich príjmov. Predpokladali, žeby sa mohli znížiť. To sa nestalo,“ píše sa v štúdii.
Po prijatí eura sa výška milodarov zvýšila o 11 percent. A to ešte výskumníci do výsledkov nezapočítali napríklad obdobie Veľkej noci či Troch kráľov, keď farníci tradične dávajú viac.
Keďže osobné príjmy a výdavky vzrástli približne o tri percentá, reálny čistý nárast milodarov pre kostoly bol približne 8 percent. „Do 25. februára, keď bola v obehu ešte aj líra, nebol rozdiel vo výške milodarov veľký. Od polovice februára však bol medziročný nárast významný,“ dokazuje štúdia súvislosť s odchodom od líry.
Prečo sa to stalo? Do zavedenia eura mal priemerný milodar dávaný v lírach hodnotu jedného eura. Po zmene meny to bolo o 10 centov viac.
Pred eurom boli tri štvrtiny milodarov zaokrúhlené na násobok tisíc lír. Na porovnateľnú hodnotu – 50 centov bola však zaokrúhlená po prijatí eura už len menej ako polovica milodarov, kým vyše 40 percent bolo násobkom jedného eura. To viedlo k zvýšeniu celkovej sumy milodarov.
Odzrkadľuje sa v tom zvyk zaokrúhľovať milodar na násobky predtým 1000 lír, teraz jedného eura. Líra končila pri kurze 1936,27 za euro. „Ľudia však skôr zaokrúhlia 1 euro na dvetisíc lír,“ hovoria výskumníci.
Kliknite - obrázok zväčšíte.
Guinnes stál zrazu nie tri dvadsať, ale štyri
Aj Íri mali pri prechode na euro zdanie zdražovania. Ich libra bola nominálne silnejšia ako euro.
BRATISLAVA. Íri vnímali prechod na euro výrazne inak ako ľudia vo väčšine ostatných krajín eurozóny. Írska libra totiž mala pri konverzii vyššiu hodnotu ako euro. Jedna libra mala hodnotu 1,27 eura.
Štúdia írskych psychológov Roba Ranyarda, Davida Routha, Carol Burgoyne a Gabriela Saldanha, uverejnená v European Psychologist v roku 2007, analyzovala postoje Írov pred, počas a po prechode na euro. Hovorí, že kladný postoj Írov k euru pred jeho prijatím bol založený hlavne na možnosti uľahčenia cestovania a porovnávania cien. Takisto sa podľa nich práve cez euro zbavili závislosti od anglickej libry. Typický postoj bol: „Teraz sme v Európe.“
Na začiatku sa Írom javili ceny v eurách oveľa vyššie. Podľa psychológov to súvisí práve s tým, že prešli na slabšiu menu. „Je rozdiel platiť 4 eurá za pintu guinnesu namiesto 3,20 libry.“
To, že používali kalkulačku či voľne dostupný menový konvertor a ceny boli duálne zobrazované, pomohlo len čiastočne. „Pre ľudí bolo ťažké rátať naraz v dvoch menách,“ povedali psychológovia. Podľa nich to môže oddialiť rýchlosť naučenia sa eurocien, keďže pri duálnom zobrazovaní sa dostáva myslenie v eurách na druhé miesto.
Rok po prijatí eura zostal postoj Írov k euru pozitívny. „Väčšina ľudí neznáša jedno a dvojcentové mince.“ Objavila sa aj nostalgia za írskou librou, „ktorá bola symbolom írskej identity“. Problémom je aj kontrola hotovosti v peňaženke pre podobnosť 5 a 20 eurobankovky. A tiež 20 a 50 centových mincí. „Je ťažké rýchlo skontrolovať väčšie množstvo podobne vyzerajúcich mincí.“
(zz)
Známosť zvyšuje hodnotu
Keď posudzujeme, čije cena za tovar primeraná,môže nás ovplyvniť aj to,či bankovku, ktorú držímev ruke, dobre poznáme.
Ľudia odhadujú, koľko vecí si môžu kúpiť aj podľa toho, ako poznajú platidlo, ktoré používajú. Hovorí o tom výskum dvojice psychológov Princetonskej univerzity Adama Altera a Daniela Oppenheimera.
Zásadným tvrdením vedcov je, že čím lepšie poznáme platidlo, tým viac si ho ceníme. Malo by sa na to myslieť najmä pri vydávaní nových bankoviek do obehu. A hovorí to aj o možnosti, že pre občanov Slovenska neznáme euromince a eurobankovky môžu spôsobiť ľahkovážnejšie míňanie.
Nepozná – neváži si
„Neznámosť bankoviek vedie k nižšiemu odhadu ich hodnoty. Môže sa to prejaviť aj pri prechode na euro,“ povedal pre SME Alter. Podľa výsledkov štúdie amerických psychológov ľudia pripisujú väčšiu hodnotu bankovkám, ktoré sú im známe, v porovnaní s tými, ktoré nepoznajú. „Ľudia očakávajú, že s im známou bankovkou si môžu nakúpiť viac vecí,“ povedal Alter.
Počas štúdie požiadali dve skupiny, aby odhadli, aké množstvo tovarov môžu kúpiť za dolár. Jedna skupina odhadovala, koľko si kúpi za známu jednodolárovú bankovku. Druhá odhadovala množstvo za zriedkavo používanú jednodolárovú mincu.
„Nákup za známu jednodolárovku bol 70 spiniek, 70 vreckoviek a 57 cukríkov,“ povedal Alter. „Odhad nákupu za neznámu dolárovú mincu bol len 62 spiniek, 57 vreckoviek a 40 cukríkov,“ povedal Alter.
Nie je dolár ako dolár
Aby vylúčili skreslenie spôsobené preferenciou papierových bankoviek pred mincami, oslovili vedci ďalšiu skupinu ľudí, ktorá porovnávala hodnotu dvoch jednodolárových bankoviek a neznámej dvojdolárovej bankovky. Výsledky boli prekvapivé.
V prípade spiniek sa odhad líšil o takmer 100 kusov v prospech známej jednodolárovky. Pri vreckovkách a sladkostiach bol rozdiel okolo polovice.
Ľudia teda veria, že s im neznámou menou môžu spotrebovať menej. Prečo to tak je? „Keďže ľahšie spracujeme vizuálny podnet, ktorý je nám známy, vyhrá poznanie bankoviek pred hodnotením väčšej či menšej hodnoty peňazí,“ povedal Alter.
(zz)
