Nasledovala opätovná návšteva predajne, kde žiadal o radu. Povedali mu, že reklamácia je možná až po prehliadke v autorizovanom servise.
Odtiahol teda auto do servisu, vyžiadal si odborný posudok automechanika a s výsledkom zašiel späť do AAA auto. Samozrejme, tu sa začali veľké ťahanice.
Na reklamačnom mu iný vedúci povedal, že auto má dotiahnuť zo servisu (vzdialeného pekných pár kilometrov) späť k nim. Čo brata mojej kolegyne oprávnene vytočilo.
Máte so sebou dôkazy o skrytej chybe, za ktorú vodič nemohol, a chcú od vás, aby ste vyhodili ďalšie peniaze za prevoz do bazára. A k tomu arogancia v štýle: „Keď neviete jazdiť, nečudujte sa, že vám odíde motor!“
To už sa veci ťahali asi mesiac, a tak sme sa rozhodli celú vec natočiť a odvysielať. Ukázalo sa, že AAA auto nemalo žiadne právo žiadať od majiteľa auta, aby s ním šiel do iného servisu – za každú jednu chybu zodpovedá predajca a on je povinný priamo na mieste posúdiť, či tu je nárok na reklamáciu. Z diaľnice malo auto bez všetkého putovať späť k predajcovi.
Reportáž sme už mali teda takmer hotovú, ostávalo nám osloviť samotné AAA auto. Tam sme, potulujúc sa so zapnutou kamerou, na reklamačnom oddelení nenašli človeka, ktorý majiteľa Octavie takto zavádzal. Miesto toho však za nami na poslednú chvíľu dobehol jeden z manažérov. Ten s nami začal zrazu narábať ako v bavlnke, srdečne nás pozval dovnútra a o celom prípade sa chcel dozvedieť čo najviac. Priznal, že nevie, o čo tu ide a že ak je to tak, ako hovoríme, tak si to s pánmi z reklamačného vybaví osobne, pričom majiteľovi Octavie vyjde v ústrety. S pokojným srdcom sme sa pobrali späť do televízie.
Reportáž som zostrihala a zhodou okolností sa do udalostí toho dňa nezmestila, tak sme ju odložili na druhý deň. Medzitým mi dvakrát volala PR manažérka AAA auto, aby sa uistila, že reportáž nebude vyznievať v neprospech ich spoločnosti.
Záver tohto príbehu sa zrejme dá predvídať.
Večer mi zavolal majiteľ Octavie s prosbou, aby sme reportáž nevysielali. Že všetko sa pohlo dopredu, zavolali si ho manažéri a podpísal zmluvu a že ak nebude celú vec medializovať, auto mu do siedmich dní opravia. Zrazu, z ničoho, nič našlo AAA auto 60–tisíc na opravu. Ak by sme reportáž odvysielali, vec by ostala na mŕtvom bode a môj respondent by si mohol šetriť zase sám.
Ako novinár, ktorý prvý túži uverejniť „bombu“, som si skoro vytrhala vlasy. Nedalo sa nič robiť, iba splniť prianie respondenta. Nie sme bulvár. A keby sme aj boli, neurobila by som to chalanovi, ktorý si chudák na to auto šetril ktoviekoľko rokov.
Čo z toho vyplýva? Po prvé, že keď sa chce, všetko sa dá. Po druhé, že keď na niekoho namierite kameru, k smrti sa preľakne.
Po tretie, že netreba nikdy naivne predvídať, že milota a pohostinnosť vyriešia všetky problémy. Najmä ak komunikujete s českými manažérmi, ktorí o dennodennom kolobehu vo svojej dielni vedia viac, než vy si dokážete, čo i len predstaviť. Zachránili sme jeden prípad – ale koľkí čakajú v rade?
Tú Octaviu môjmu respondentovi naozaj opravili. Reportáž sme nikdy neodvysielali.
Autor: Eva Kopaničáková
