lený zdravotnícky oddiel.
Bola som na povinnom kurze prvej pomoci. Najprv som sa tešila - ak také niečo pomôže zachrániť aspoň jeden život, stojí predsa ten zákon za to. Potom som bola zvedavá - čo si pamätám spred 20 rokov, keď sme na strednej škole fungovali ako vynikajúco vyškolený zdravotnícky oddiel.
Nasledoval údes, ako tam vydržím sedieť tých 8 hodín v kuse podľa predpisu. Nie som žiadny teoretik. Nakoniec to bolo inak. Už pri prihlásení mi pani na sekretariáte Červeného kríža oznámila, že kurz bude od 8.00 do 14.00 h. Dve hodiny sa kdesi stratili.
V onú sobotu ráno pred ošarpanou budovou prešľapovala hŕstka tínedžerov. Vošla som dnu do maličkej zasadačky z liet súdruhov. Usmiaty, asi sekretár, s beťárskym pohľadom a fúzikmi po maďarsky žartoval s dievčatami. Vybavil papierovačky, predstavil lektorku, pohrozil, že máme dobre napísať testy a vyparil sa.
Lektorka položila na stôl mobil a rozpačité ticho prebila otázkou: „Kedy vám idú autobusy? Stihneme to do pol jednej? Áno? Tak poďme na to...“
Pred sebou mala obal s fóliami s hrúbkou 15 cm. Neveriacky som naň zaškúlila.
Začali sme. Umelé dýchanie - novorodenci, deti, dospelí. Masáž srdca... Bezvedomie. Maketa malého bábätka položená na polovičnom trupe dospeláckeho „ančiaka“ sa pravidelne zachvela pod tlakom skúsených prstov. „Takto to treba stlačiť, najprv päť iniciačných vdychov...“
Poznámky, ktoré nám odporučili si robiť, sme písali asi len traja. Prestávka, po nej čosi o šoku, zlomeninách, otravách. Rýchle podanie s končenou informáciou: Volajte lekára, tam nemáte šancu vedieť čo s tým.
Po pol jedenástej sa obal zatvoril. „Napíšeme si ten test, urobte si malú prestávku, dobre?“ Papiere, a cez moje plece nám lektorka veľmi okato napovedá správnu odpoveď. Vzrušenie nastane, keď väčšina adeptov chce pri krvácaní z ucha poskytnúť prvú pomoc celkom vážne tlakovým obväzom.
„No dobre, len mi to podpíšte a skontrolujte, či máte všetko zakrúžkované, musíme to uložiť do archívu pre kontrolu.“
Lektorka hryzie v kancelárii nejakú horalku a po chvíli nás volá robiť „praktické skúšky“ z dýchania a masáže. Chlapci sa zatiaľ nesmelo dotýkajú makety bábätka. Idem tretia. Fúknem, na prvý raz málo, potom už je fajn. Masáž mi ide dobre.
„Výborne, to je všetko, tu máte osvedčenie, platí vám dva roky. Dovidenia.“
Nasucho pregĺgam, nejako podvedome sa pozdravím. Chlapci v maličkej predsieni majú stále tak čudne bezradne strčené ruky vo vreckách. Prečo mám taký hlúpy pocit, hraničiaci s istotou, že keby išlo do tuhého, tak by pohoreli?
V duchu premýšľam nad tým, ako sme to vtedy na SEŠ dlho trénovali, dreli druhy chorôb, úrazov, liekov. A šlo „len“ o súťaž. Tu na to stačilo pár smiešnych hodín. A ide „až“ o život. Niekto si zapíše čiarku za odvedený výkon. Snáď sa nič nestane. A telefón má už predsa skoro každý. Je pol dvanástej a ja mám v kabelke papier za 600 Sk.
Autor: Mária Kohutiarová
