Jednou zo sekcií na slovenskom Febiofeste je aj Retrospektíva Alana Parkera. A v nej aj film Fame, ktorý má už dosť rokov (28) a aj dvoch Oscarov. Parker vytvoril hudobný film, ktorému zrelý vek vôbec neprekáža. Skôr naopak, veď aj móda sa len točí dokola a tie každodenné ľudské potešenia a problémiky tiež asi majú konečnú množinu.
Filmom sa vinie niekoľko príbehov študentov na umeleckej škole - od ich ťarbavých začiatkov až po úspešné zaverečné predstavenie. Túžia robiť to, čo milujú - spievať, bubnovať, tancovať či dramatizovať text a ešte si aj užiť študentskej slobody, hoci dcéry tým svoje mamičky nepotešia. A pritom všetkom je tu ešte jedna maličkosť - prebojovať sa v džungli talentovaných a stať sa slávnym.
Fame je roztancovaný a rozospievaný film z New Yorku, no navyše je aj veľmi vynikajúco urobený a nežgrloší na vtipných dialógoch, ktoré sú raz výsledkom generačného rozdielu, raz sociálnych aj rasových nerovností, inokedy prirodzenej túžby zvíťaziť v konkurenčnom prostredí a často „len“ výsledkom výbušného mixu pubertálnych hormónov.
Toto je jeden z tých kúskov, ktoré nestarnú a pri ktorých si divák nevšimne, že trvajú vyše dve hodiny. A tak strašne sa chce po ňom skákať autám po strechách.
