Ak sa práve nevenuje svojej práci, nehrá volejbal, či nerobí modeling, možno sa v rámci voľného času prechádza po bratislavskom Starom Meste so speváčkou Lauryn Hill. Alebo nakupuje v Auparku so skupinou The Black Eyed Peas. Aj toto je jedna z možností ako tráviť voľný čas. A že na Slovensku to nie je možné? Je. Michaela Borzová je najznámejšia slovenská sprievodkyňa celebrít.

História guidingu (sprievodcovstvo celebrít) na Slovensku nemá dlhú tradíciu. Je to tým, že k nám v minulosti nechodilo veľa zahraničných umelcov, alebo tým, že sme im nedokázali poskytnúť servis, na aký boli zvyknutí?

Vo svete tieto služby vždy existovali. Na Slovensku sa však všeobecne veľmi ťažko zháňajú sponzori a financie na hviezdy a už vôbec nie na ľudí, ktorí by sa im o ne starali. No časom zistili, že je to nevyhnutnosť. Promotéri začali chápať prítomnosť guida - sprievodcu ako neoddeliteľnú súčasť akcie a dnes sú za to vďační.

Čo zahŕňa - vedieť sa postarať?

Je to predovšetkým o organizácii umelcovho času, povinností k médiám a vyplnení voľného času. Trávim s ním 24 hodín denne, riešim vzniknuté situácie a preberám za neho zodpovednosť v zmysle, aby sa niekde nestratil, aby mal pocit že sa na mňa môže spoľahnúť.

Ako to vyzerá v praxi?

Dostanem podrobné inštrukcie a podľa nich sa snažím riadiť, no často sa všetko rieši za pochodu. Zoznámim sa so spevákom na letisku, oboznámim jeho manažment o programe, ktorý ich čaká, a dohodnem sa s nimi na všetkých aktivitách - kam chcú ísť, ako chcú tráviť voľný čas... Odprevadím ich do hotela, ukážem im Bratislavu, odpovedám na všetky otázky. Keď im niečo chýba, snažím sa im vyhovieť - okamžite sa snažiť zmanažovať aj najmenšie detaily - ísť nakupovať, odviesť ich, kam chcú...

Znie to pomerne nenáročne...

Áno, verím tomu, že pre ľudí, ktorí v pokoji čakajú na koncert, to znie nenáročne. Realita je však iná. Máte v rukách zodpovednosť za umelca a jeho minimálne tridsaťčlenný sprievod, v pätách cítite novinárov zo všetkých strán a o pohode sa vôbec nedá hovoriť. Je to adrenalín a stres, ktorý však stojí za to. Odnášam si spomienky a pocity, ktoré mi nikto nevezme.

Kto môže robiť sprievodcu celebritám? Aké sú predpoklady na to, aby sa človek mohol venovať tejto práci?

Človek musí byť hlavne flexibilný, spoľahlivý, komunikatívny. No a ako sa k tomu človek dostane? Tak ako ku všetkému v živote - náhodou. Jednoducho musíš byť v správnom čase na správnom mieste a tú šancu dostaneš. Dosť podstatná je viac než perfektná znalosť angličtiny, najmä slangu.

Vy ste boli v správnom čase na správnom mieste?

Pred štyrmi rokmi som sa vrátila z USA a tvrdohlavo som odmietala prijať to, že Slovensko nebolo a ešte stále nie je pripravené na nakrúcanie veľkofilmov a hudobných videí. Potom som sa konečne zobudila do reality a práve sa pripravovali hudobné festivaly Hodokvas a Pohoda. Bola to jediná príležitosť, ako sa opäť čo i len trošička priblížiť k tomu, čomu som obetovala niekoľko rokov svojho života. Dostala som príležitosť sa ukázať a potvrdiť skúsenosti priamo v akcii.

Dá sa guidingom na Slovensku uživiť?

Určite nie. Na Slovensko nechodí až tak veľa zahraničných umelcov. Ako prácu to ani nedokážem brať, pre mňa má hudba hlbší zmysel, často som v nej našla odpoveď, keď mi v živote práve nešla karta. Robím to tiež len vo voľnom čase a určite nie som jediná, ktorá sa guidingu na Slovensku venuje.

Od organizátorov koncertov a rôznych podujatí sa dozvedáme o požiadavkách hviezd. Niektoré sú takmer nezmyselné, ako napríklad gumené cukríky, čierne uteráky či koberce konkrétnej farby. Naozaj si títo umelci potrpia až na takéto detaily?

Keď sa rozprávam so samotným umelcom, zistím, že jemu je v podstate jedno, čím je obklopený a ani nevníma detaily, ako je farba koberca a iné rekvizity, ktoré zapĺňajú jeho šatňu. Túto bublinu jedinečnosti vytvára okolo každého umelca jeho manažment. Potrebuje vždy držať organizátorov koncertu v strese, aby sme si uvedomovali, že ide o veľkú hviezdu, ktorá má veľké požiadavky a my vlastne môžeme byť len radi, že sa mu uráčilo prísť na Slovensko.

Čím je požiadaviek viac, tým ide akože o väčšiu hviezdu?

Presne tak. Samotný spevák či herec niekedy ani len netuší, čo jeho manažment od organizátorov požaduje. Ak ide o základné požiadavky - jedlo či ubytovanie, samozrejme, že jeho manažment najlepšie vie, čo je pre neho najvhodnejšie, čo má rád a s čím bude spokojný. Ostatné sú len doplnky, bez ktorých by určite prežil.

Vedia vôbec, v ktorej krajine sa práve nachádzajú?

Ako kto. Niektorí to netušia ani po skončení koncertu. Je to však pochopiteľné, pretože pre nich to nie je výlet niekam na Slovensko, ale za prácou. Jeden deň sú v Bratislave, druhý deň v Rusku a nasleduje ďalších 21 krajín, v ktorých majú koncerty, čiže sa im nečudujem, že si to už nevedia triediť.

Poznajú Slovensko?

Len niektorí, ale naozaj len z počutia. Myslia si, že ešte stále existuje Československo. Člen skupiny The Fugees, spevák Pras si dokonca myslel, že sme pod nadvládou Ruska a že u nás vládne vojna. Pýtajú sa ma, či tu máme komunizmus a či vôbec máme čo jesť. Žiaľ, takto nás vidia. Ide totiž prevažne o amerických umelcov a pre nich je Európa ešte veľkou neznámou.

A Prahu?

Praha je pre nich metropola, taká ako Miláno či Paríž. Poznajú ju vďaka hollywoodskym hercom, ktorí v nej nakrúcajú filmy, vďaka filmovým festivalom a rovnako aj vďaka tomu, že tam chodí vystupovať o niečo viac umelcov ako k nám. Ale viac sa im páči Bratislava. V Prahe vládne väčší chaos a to vďaka zahraničným turistom. Bratislava a hlavne Staré Mesto na nich pôsobí jemnejšie a pokojnejšie.

Čím ich lákate, aby vôbec mali počas pobytu u nás chuť vystrčiť päty z hotela?

Je pravda, že najradšej sedia v hoteli. Keďže majú vlastný tím ľudí, ktorý ich obskakuje, nemajú potrebu ísť von. Niektorí sa radi prechádzajú Starým Mestom. A takmer všetci radi nakupujú. Členovia The Black Eyed Peas vykúpili Swarovského. Tento obchod je pre nich mimoriadne zaujímavý, pretože vidia bling bling a už kupujú. Rapper Jay-Z zase obliekol celý svoj štáb v Adidase. Páčia sa im aj obchody s hudobnými nástrojmi. Kupujú aj bábiky zo šúpolia, háčkované obrúsky a dokonca aj kroje.

Riešia ceny? Nie sú šokovaní pre nich príjemne lacným tovarom?

Ceny neriešia, skôr riešia to, že sa daná vec dá kúpiť aj u nás. Oni prídu do obchodu, poukazujú, čo chcú, odmerajú si veci a potom to niekto z manažmentu zaplatí. Dokonca si to sami ani neodnášajú. Podľa mňa až v hoteli zistia, čo si vlastne kúpili. Ale vedia urobiť takú tržbu, že predavačky zostávajú úplne mimo a majú na nájomné na najbližšie dva mesiace.

Staráte sa hlavne o spevákov a hudobné skupiny. Zaujímajú sa o to, akú fanúšikovskú základňu má u nás štýl hudby, ktorú robia?

To je jedna z ich prvých otázok. Chcú počuť, že sú tu správne, aj keď netušia, kde sa nachádzajú. (Smiech.) Chcú mať pocit, že sú žiadaní, že ľudia si kúpili lístky na koncert len a len pre nich, že fanúšikovia spávajú pred hotelom. A vo väčšine prípadov je to naozaj pravda, takže som nikoho nemusela klamať. My sme pre nich exotickí, tak ako sú exotickí oni pre nás. Robí im dobre, ak počujú, že aj na konci sveta, na nejakom Slovensku, ich poznáme a rešpektujeme ich produkciu.

Uvedomujete si zodpovednosť, že ste v podstate jediný človek, čo týmto umelcom poskytuje informácie, ktoré sú možno prvé a aj posledné, ktoré sa o Slovensku dozvedia?

Možno sa to na prvý pohľad nezdá až také zaväzujúce, ale uvedomila som si to, keď som raz sledovala černošskú televíziu BET a v jednej relácii bol hosťom raper Jay-Z, ktorého som sprevádzala počas jeho koncertu v Bratislave. Pýtali sa ho na európske turné a on moderátorovi povedal: „Viete, vďaka turné som prešiel takmer celú Európu a narazil som aj na Slovensko. Oni tam totiž nemajú vojnu, ako si my myslíme, dokonca všetci nerozprávajú ani po anglicky, ale rap tam má veľmi silnú základňu." Vtedy som si uvedomila, že to sú slová, ktoré som mu kládla na srdce ešte pred koncertom a on ma počúval, zapamätal si ich a teraz o nás hovorí v černošskej televízií. A to je tá zodpovednosť a jeho slová sú pre mňa zadosťučinením.

Starali ste sa už o desiatky umelcov. Dostal sa vám niekto úplne pod kožu?

Pre mňa to je určite Snoop Dogg, ktorý bol u nás vlani. Okrem sprevádzania som spolupracovala aj s organizátormi koncertu. Trvalo mi pol roka, kým som ho dokázala získať, pretože o jeho koncert má záujem mnoho ďalších krajín a ďalších organizátorov. Žabomyšie vojny medzi promotérmi a zákulisné ťahy mi brali veľa energie, ale neľutujem nič. Preto jeho pobyt v Bratislave mal pre mňa úplne inú príchuť, než všetky ostatné projekty.

Snoop Dogg patrí k najrešpektovanejším raperom na svete. Je už žijúcou legendou. Známe sú aj jeho prehrešky proti zákonu.

Ja som s týmto nemala problém. Brala som to ako súčasť jeho osoby. Títo ľudia, ktorých bulvár dennodenne prezentuje v najhoršom svetle, sú v skutočnosti veľmi milí, pozitívni a sami so sebou vyrovnaní.

Aký bol Snoop?

Galantný ku všetkým ženám vo svojom okolí. (Smiech.) Bol veľmi pohodlný a flegmatický, o čom svedčí aj skutočnosť, že ľudí pred koncertom nechal v hale čakať tri hodiny. On sa nikdy nikam neponáhľal. Na všetko mal čas. Nikto z organizátorov koncertu a ani nikto z jeho manažmentu by si nedovolil za ním prísť s otázkou: „Snoop, čo to robíš? Treba ísť vystupovať!" Náhodou by ho niekto podráždil pri pletení jeho vrkôčikov a bolo by zle. Hviezdy ako Snoop Dogg, nerobia veci, ktoré sa im nechcú. Ak by nemal náladu ísť vystupovať, nešiel by. Každý z nás si to veľmi dobre uvedomoval a nechceli sme riskovať, aby bol mrzutý.

O Snoopovi je tiež známe, že je veľkým bojovníkom proti rasizmu a zároveň ochrancom a podporovateľom vzdelania pre mnohé deti. Dá sa počas takého krátkeho stretnutia s ním, aké ste zažili aj vy, zistiť, čo myslí naozaj úprimne a čo je len mediálna póza?

Pri ňom je to jednoznačné. Nehrá žiadnu pózu, ktorú by odkopíroval v televízii. Ako jeden z mála umelcov, ktorých som sprevádzala, sa mi práve Snoop Dogg a Wyclef Jean zdali najúprimnejší v tom, čo robia. Bolo na nich vidieť, že koncerty a cestovanie za ľuďmi nie je pre nich len výhodný biznis a nudná povinnosť, ale že ešte stále cítia hudbu v duši. Snoop hudobne vyrastal v dobe kráľa Tupaca, odchovaný mentalitou Západného pobrežia a to vo veľmi zlých sociálnych podmienkach. Jeho život dlho diktovala ulica a on určite nie je pseudoraper.

Ale práve takíto ľudia niekedy zabúdajú, odkiaľ prišli. Stačí, ak im sláva stúpne do hlavy. Nie?

Áno, ale u Snoopa to neplatí. On nemá jazvy na ruke z toho, lebo je to štýlové, ale z toho, že sa naozaj s niekým na ulici pobil. Dodnes nezabudol na to, odkiaľ prišiel, a preto je sympatické jeho gesto, že keď sa dostal k peniazom, snaží sa pomáhať - kupuje deťom na ulici dresy, lopty, jedlo... Snaží sa o ich vzdelanie, teda o to, čo on v detstve nemal. My si tu ani nedokážeme predstaviť, v akých podmienkach deti v černošských štvrtiach žijú. My vidíme Disneyland, mrakodrapy, gýčovité celebrity, ale uniká nám realita. Americký systém je až choro slepý k biede a vážnym sociálnym problémom, ktoré tam panujú.

Vy tento život poznáte vďaka tomu, že ste študovali v Amerike.

Nielen vďaka štúdiu, priamo som žila v prostredí, kde neplatí zdravotné poistenie od šiestej hodiny večer. Vychádzate na ulicu len na vlastnú zodpovednosť, takže si dvakrát zvážite, či naozaj potrebujete ísť von. Pochopiť ulicu nie je až také ťažké, ak ste otvorený voči možno až krutej mentalite, realite života. Ľudia si veľmi dobre uvedomujú silu a moc peňazí, a sú ochotní urobiť takmer hocičo, aby sa dostali k peniazom. Neskôr som sa však dostala do rodiny, kde som žila až do skončenia štúdia a bola to dobrá voľba, viac by som už ten tlak nevydržala.

Aký bol hlavný dôvod vášho odchodu do USA?

Išla som tam hlavne pre šport. Na Slovensku som profesionálne hrávala volejbal. Nepatrila som k žiadnym hviezdam slovenského volejbalu, preto boli mnohí prekvapení, prečo som práve ja získala štipendium v USA. Bola som príliš drzá, príliš chudá a predovšetkým tvrdohlavá. Slovenskí tréneri ma toľko presviedčali, že zo mňa nič nebude, až som o tri roky stála na palubovke proti Kube, Rusku a v 2004 som bola vyhlásená za šiestu najlepšiu hráčku USA a ako kapitánka svojho tímu som dosiahla 3. miesto na majstrovstvách USA v najvyššej americkej volejbalovej lige NCAA. Viem, že aj z tých najťažších balvanov, ktoré vám hádžu ľudia pod nohy, sa dá niečo pekné postaviť.

Realita je niekedy iná, ako si predstavujeme. Amerika asi tiež nebola prechádzka ružovou záhradou.

Mojím snom bola medicína, fascinovala ma neurológia, súdna psychiatria. Mala som dokonalú príležitosť pre štúdium, ale pre trojfázové tréningy a krutú športovú disciplínu som sa tohto sna vzdala. Neskôr, vďaka prostrediu, v ktorom som žila, som nachádzala útočisko v hudbe, inšpirovali ma práve texty pesničiek, ktoré mnohí označujú za choré, primitívne, zlé a skazené. Stala sa zo mňa cynická šovinistka a práve vďaka tvrdým osudom ľudí, ktorí ma obklopovali, mi moje vlastné problémy nepripadali také vážne neriešiteľné. Beriem život s nadhľadom, aj keď som si vedomá, že ma ešte párkrát tvrdo preskúša. No teším sa na to."

Ako vás prijali?

Veľmi zle. Ja som tam nechcela zostať. Vyplakávala som mame do telefónu, že chcem ísť domov. Vždy, keď som nastúpila na zápas, pri mojom mene diváci pískali. Toto bol rasizmus v priamom prenose, pretože so mnou v tíme boli prevažne dievčatá tmavej pleti. Ja som bola biela, Európanka s výškou 186 centimetrov. Takže som medzi ne nezapadala a dali mi to pri každej príležitosti pocítiť. Dosť trvalo, kým sa to prelomilo a začali ma brať ako jednu z nich. Musela som si vybudovať určitý rešpekt, čo sa mi nakoniec podarilo. Samozrejme, že nie u všetkých.

Žiť v černošskej štvrti nie je ľahké ani pre jazyk.

Myslela som si, že viem po anglicky. Lenže britská angličtina je niečo úplne iné ako černošská slangová. Tú som sa učila priamo v škole a na ulici. Vďaka tomu dnes môžem robiť sprievodkyňu celebritám. Rozumiem im a ich to teší, že sa „svojou rečou" môžu aj na Slovensku v pohode dohovoriť.

Je to dobrá škola života, ocitnúť sa zrazu v inej krajine, vnímať inú mentalitu, snažiť sa zapadnúť, i keď je to takmer nemožné. Ako vlastne vyzerá ich život, život v černošskej štvrti?

Skromne. Ak mám hovoriť o ich príbytkoch, musím hovoriť o domoch, kde sú okná zaplátané látkami alebo latami, kde je podlaha len udupaná hlina... Niektorí z mojich spolužiakov mali jediný príjem hraním volejbalu a to pätnásť dolárov za zápas. Pre nich bolo ťažké vziať ma do takéhoto príbytku, pretože sa zaň hanbili. Ale na druhej strane si to cením, pretože mi dokázali odhaliť svoju bolesť.