Každý večer do nás ktosi z televíznej obrazovky hustí nejakú európsku múdrosť. A tí, čo ešte včera snívali o strednej Európe, volajú smerom na Západ: Kúpte nás, žmýkajte nás, len nás nenechávajte mimo Európy!“Kdeže sú časy, keď sme v americkom časopise The New York Review of Books čítali esej Milana Kunderu o tragédii strednej Európy s pocitom, že bolo vypovedané čosi, čo sme už dávno mali na konci jazyka. Vtedy, v polovici 80. rokov, sme sa nazdávali, že pravdou nášho života už nie sú ideológie a zavreté, klaustrofobické priestory národných štátov, ale čosi širšie, hlbšie a staršie.

Nevediac ako, ocitli sme sa zrazu v „komickom klube“ – tak ho nazval slovinský spisovateľ Marjan Rožanc. Komickom, lebo v ňom kvitla nostalgia za čímsi, čoho už nebolo, čo existovalo začiatkom storočia a malo akúsi, všetkým definíciám sa vymykajúcu, neurčitú identitu, ktorú sme hľadali všade – od baroka po fin de siécle, od literatúry Musila, Rotha, Kafku, Haška, Krležu, Cankara až po Kunderu, Konráda, Eszterházyho a Magrisa. Komickom aj preto, lebo pravda o strednej Európe bola vždy čímsi prchavým, pominuteľným. Bola do čudesná utópia, ktorá mala svoje väzby tak s minulosťou, ako aj s budúcnosťou. A hoci to bola utópia, mali sme pocit, že sme sa povzniesli nad všetky nezmyselné ideologické schizmy, nad národné hranice a štátne zákonodarstvá, že v tom komickom klube diskutujeme slobodne, bez ohľadov na ľudí, ktorí majú v očiach lesk ideologickej či národnej nenávisti.

Rôznorodosť, pluralizmus svetonázorov, rozdrobenie, malé národy, mnohosť jazykov, celý ten kultúrny Babylon, ktorý sa stal počas polstoročia svedkom toľkých krvavých drám, rozpadov štátov, zmien hraníc, vzletov ideologických eschatológií, nádherných vízií i strašných rozčarovaní – prísad, z ktorých sa zrodila utópia, bez ktorej (ako vtedy napísal György Konrád), by sa človek stal hlúpym a nesympatickým. Bez strednej Európy, tvrdil, sa všetky naše väčšie mestá stanú konečnými stanicami, pohraničnými, ba dokonca, frontovými mestami.

V tých dávnych časoch Peter Handke, ktorý už mal dosť týchto vidín a diskusií, vyhlásil, že on otázku strednej Európy vníma ako počasie, teda ako čosi, čo možno najlepšie vyjadriť pojmom z oblasti meteorológie. V jednom zo svojich textov som sa s týmto dôležitým výrokom stotožnil. Dovolil som si však poznamenať, že je príjemné hľadieť na nebo a mraky po ňom putujúce, ale iba do chvíle, keď tú strednú Európu začínajú parcelovať mínové polia, ostnatý drôt a berlínske múry. Treba sa však zavše okolo seba poobzerať. Bolo to vtedy, keď pohraničná stráž Juhoslovanskej ľudovej armády zastrelila českú rodinu, ktorá cez rieku Muru plávala z jedného štátu do druhého.

Z pohľadu meteorológie sa možno opýtať: prečo? Prečo museli plávať tam, kde sa strieľa? Navrhol som, aby sme my, keď už nikto iný, iba my, čo hľadíme na plynúce oblaky, vymysleli čosi, čo sa vyrovná meteorologickej vede. Možno jazyk, podobný tomu, ktorým sa dorozumievajú altocumulus lentikularis, cirrus filozus radiatus, altostratus translucidus a iní nebeskí pútnici. Inými slovami: jazyk, ktorý spôsobí, že aj nad strednou Európou budú krúžiť idey, tovary a ľudia tak ako vzduch, vietor a oblaky.

Preludy Paneurópanov

Utópie, poznamenal som vtedy, majú čudnú vlastnosť: rady sa uskutočňujú. A táto utópia sa uskutočnila oveľa rýchlejšie, ako to ktokoľvek z nás mohol predpokladať. Múry sa zrútili, ostnaté drôty zmizli, na poličke mojej knižnice leží kúsok berlínskeho múru, ktorý mi priviezla dcérka, kúsok ostnatého drôtu z maďarsko-rakúskej hranice, ktorú mi darovala maďarská prekladateľka mojich kníh. Na ľudí, ktorí na tých hraniciach zahynuli v streľbe, už všetci zabudli, život ide ďalej. Na berlínskom kamienku a na kúsku maďarského drôtu v ľubľanskom byte istého spisovateľa sa ukladal prach, až napokon skončili v papundeklovej škatuli. Cez neviditeľné hranice však s rýchlosťou svetla začala prenikať iná, všeobecnejšia idea, ktorá mala od istého času domovské právo v západnej časti kontinentu: Európa. Naše diskusie o strednej Európe sa stali zrazu ešte anachronistickejšími, ako boli kedykoľvek predtým. Bolo jasné, že bránime naozaj konzervatívny pojem.

Lenže ani idea Európy nie je nová, ani ona nevznikla až teraz. Paneurópska idea mala neslýchaný úspech už v tridsiatych rokoch. Ako ju prezentovala literatúra vidíme v knihe Ödöna von Horvátha – Večný filister. Táto myšlienka, v každom ohľade zmodernizovaná, sa dnes prebudila a vydala sa na triumfálny pochod. Nič ju nemôže zastaviť. Ešte nevieme, čo z nej bude. Uvidíme.

V každom prípade je pre východných Paneurópanov jasné prinajmenšom to, že Európa, na rozdiel od komunizmu, nevyrieši všetky ich problémy. Každý bude musieť urobiť svoje na svojom a pre seba. To je horká, ale náramne užitočná pravda.

V tejto časti sveta však žijú ľudia, ktorí majú radšej riešenia nevyžadujúce ich vlastnú príčinlivosť, a tak môžeme čakať, že celý čas budú hovoriť „o vyriešení všetkých problémov“ v lone Európy. Každý večer nám ktosi z televíznej obrazovky nanucuje akúsi európsku múdrosť. Ani to nie je nič nové: nad Paneurópanmi von Horvátha – Koblerom a Schmitzom – šumeli „krídla kreténstva“, v dnešných paneurópskych domoch sedia noví Paneurópania a s otvorenými ústami zízajú na aparáty, z ktorých sa na nich okrem modrastého svitu leje hrozný vývar fráz a magická reč neľudského jazyka. Všetky problémy sa riešia jednoducho a bezprostredne. Hospodárstvo bude prekvitať, životná úroveň sa zvýši. Chudobní budú bohatí, bohatí sa stanú ešte bohatšími. Národná otázka, spoločenská otázka, ženská otázka… Pre Paneurópanov nič nie je problémom. Ale na Balkán napokon vyšleme amerických vojakov.

Každý si to môže zrátať sám, rovnako ako pán Schmitz vo Večnom filistrovi: medzi európskymi štátmi už nikdy nevypukne vojna, pretože dnes sa štát dá oveľa lacnejšie využiť mierovými prostriedkami. To pochopili aj východní Paneurópania. Tí, čo ešte včera snívali o strednej Európe, ale mali pritom na mysli viedenské operety. Dnes z hĺbky srdca volajú: Kúpte nás, využívajte nás, len nás nenechávajte mimo Európy!

„Pokoj,“ odpovedá dnešný pán Schmitz, „zariadime to, ale chvíľočku ešte musíte počkať.“ Na melting pot (taviaci kotol národov), ktorý chceli vytvoriť naši dnešní Paneurópania, (aby sa ľahšie handlovalo), je už našťastie neskoro. Na „krídla kreténizmu“, pravdaže, nie je dosť neskoro nikdy. V nijakom systéme, ako sme videli, ani v nijakej dnešnej či budúcej Európe.

Pýtajme sa! Klaďme otázky!

Dúfam, že tieto slová nikto nepochopí ako odpor voči európskej integrácii. Želám si ju, už kvôli tomu, aby sme v mojej vlasti, prinajmenšom v oblasti médií a politického života, konečne premohli totalitnú minulosť a začali už normálne žiť. Lenže dnes, keď sny už patria do minulosti a stojíme pred praktickými výzvami, vynárajú sa aj nové otázky.

Spýtajme sa: Je vznik novej jednotnej Európy zrodom z ducha filozofie či z ducha ekonómie? Aristoteles a Platón alebo Schröder (či skôr – Kohl) a Van der Broeck? Ak bude nová Európa výlučne produktom ekonómie a bruselskej byrokracie, nestanú sa jej labyrinty na počiatku nového storočia uskutočnením kafkovských labyrintov zo začiatku storočia minulého?

Alebo: Ak nová Európa vznikne ako odpoveď Amerike, znamená to vari, že sa jej maltou, spojivom, okrem ekonómie, okrem priestoru spoločného trhu, stane iba populárna kultúra s najmenším zo všetkých možných spoločných menovateľov? Dokáže populizmus pragmatických európskych politikov ustúpiť pred hlasom európskych intelektuálnych elít?

Alebo ešte: Stane sa koniec storočia v Európe zároveň aj koncom ideológie, koncom veľkých, spoločenských i morálnych, eschatologických plánov týkajúcich sa našej existencie na Zemi? Koncom utópie? Aký je účet storočia nádejí, ktoré skončili v gulagoch a v koncentrákoch? Postačí nám, ak vieme, že tieto veci už nesmieme zopakovať? Sme naozaj pripravení zriecť sa každej utópie?

Pochopiť Európu ako celok

A čo sa stalo s Európou, ktorá sa vykľuvala z tzv. socializmu? Ešte dlho budú existovať dve Európy. Pol kontinentu zasypalo rumovisko socializmu, ktorý trval na Východe skoro päťdesiat rokov. Západná Európa však bez skúseností východnej Európy nedokáže pochopiť Európu ako celok. Ľudia z Východu naozaj vymenili jednu ideológiu za druhú, socialistickú za európsku. Ale už oveľa dávnejšie, v dobe viac či menej totalitných podmienok, rozvinuli kritickí intelektuáli z európskej časti strednej Európy schopnosť používania kritérií: antických, kresťanských, osvietenských, ktoré zaručujú, že Európa je čímsi viac ako iba priestorom spoločného hospodárstva a zákonodarstva, najmä však priestorom spoločného vedomia – so všetkými slepými uličkami a tragickými skúsenosťami dejín. Rozvinuli aj skeptický spôsob myslenia, vlastnosť, ktorá je na Západe neznáma. Alebo je Východ naozaj iba púšťou, kde o myslení a tvorivosti nemožno hovoriť? Naozaj nemáme také skúsenosti a idey, ktoré možno (treba) zakomponovať do chápania integrácie?

A napokon: Čo je s Európou malých národov a kultúr, rozvíjajúcich sa špecifickým spôsobom zo spoločných duchovných koreňov? Máme ju zaintegrovať, dovoliť, aby ju pohltili a rozriedili prúdy smerujúce do stredu? Alebo je vari rozprava o identitách malých národov, ich jazykov a kultúr naozaj iba výlučnou otázkou ekológie a skôr či neskôr opäť stratí svoj význam?

Stredná Európa na smetisko dejín nepatrí

To všetko sú otázky, ktoré sme si v čase, keď sme snívali o strednej Európe, keď sme tvorili utópiu v „komickom klube“, ešte nekládli.

Moja stredná Európa bola naozaj skvelá myšlienka, zmes literárnych fikcií, umeleckých projekcií a nejasných spoločenských ideí. Dnes by tá otázka zaznela oveľa realistickejšie. Spýtal by som sa, či dnes Nemci alebo Francúzi vedia, že istým spôsobom, v hoci trochu oklieštenej podobe, to spoločenstvo, o ktorom dnes hovoria, už kedysi existovalo? Napadlo už vôbec niekomu, že dávne skúsenosti by sa v mnohých prípadoch dali použiť aj dnes?

Život v rôznorodosti kultúr, v hospodárskej i legislatívnej jednote tu už kedysi existoval. Stredná Európa naozaj bývala modelom toho, čo dnes presadzujú eurobyrokrati. Dnes rovnako dobre vidíme aj to, že všetky dôležité prúdy 20. storočia sa zrodili v srdci strednej Európy. Práve z odstupu najlepšie vidíme, ako sa tieto idey vydali na svoj deštruktívny smrtonosný pochod.

V roku 2001 však treba otvorene hovoriť aj o tom, že myšlienka strednej Európy nie je myšlienkou minulosti. Nestihne ju úpadok, na ktoré sú odsúdené všetky ideológie sľubujúce najlepší zo všetkých svetov. Táto diskusia čerpá argumenty z historických, kultúrnych i geografických faktov. Tie fakty sú naďalej tu, pred nami.

Stredná Európa má skúsenosť zo spolužitia rôznorodých kultúr a rôznorodých jedincov, skvelých tvorivých talentov, tolerancie. Ale aj nenávisti na podhubí nacionalizmu, ničomnej netolerancie a násilia.

Žiť s takouto skúsenosťou, byť do nej ponorený, znamená mnohému

porozumieť. Znamená ochotu akceptovať aj mnohé pozitívne i mrzuté nezdary, ktoré nás v procese európskej integrácie čakajú.

„Moja stredná Európa“ znamená, krátko a jasne, chápanie života a sveta so všetkými jeho protirečeniami. Preto ani utópiu, z ktorej sme žili v 80. rokoch, nemožno len tak odbaviť mávnutím ruky a tvrdením: čo bolo, minulo. Táto utópia je tu. Prinajmenšom dovtedy, kým tu žijeme.

DRAGO JANČAR

Nova revija, Gazeta Wyborcza

Autor (1948) je vynikajúci slovinský spisovateľ a esejista