„Je to úžasná, nadčasová stavba," povedal o novom Slovenskom národnom divadle fotograf Martin Črep. Portréty hercov, spevákov či tanečníkov z jeho cyklu Divadlo ožíva visia už niekoľko mesiacov vo foyeri nového divadla. Črep nimi dokázal, že táto budova obložená mramorom carrara je prinajmenšom vhodná ako pozadie umeleckých fotiek.

„Strohá, trochu nemocničná budova, ale dá sa s ňou pracovať," myslí si režisérka Soňa Ferancová. Jej viac ako jedenapolhodinový film o sťahovaní divadla „do nového" odvysiela Slovenská televízia pod názvom Národné v predvečer prvého výročia otvorenia novostavby, v nedeľu 13. apríla. Časozberným spôsobom v ňom zachytila rok medzi septembrom 2006 až 2007, od prvých prehliadok budovy cez sťahovanie administratívy až po prvé produkcie. Nezameriavala sa na technické problémy budovy, ale na to, čo pri sťahovaní cítia tí, ktorí v starých budovách divadla prežili desiatky rokov svojho života. „Snažila som sa zachytiť čo najreálnejšie ich rôznorodé reakcie, nechcela som nikoho manipulovať do nijakých posolstiev. Už z odstupu jedného roka je to vzácna história," hovorí Ferancová. Takmer 30 hodín materiálu, ktorí filmári nakrútili, by stačilo na desaťdielny seriál. Celý príbeh tejto budovy, ktorá prežila 12 ministrov kultúry, by však vydal aj na nekonečný denný seriál, možno aj sitkom s nahraným smiechom.

Najznámejšia a prakticky aj jediná novostavba divadla od konca deväťdesiatych rokov sa nakoniec predsa len - aj vďaka občianskym iniciatívam - dožila fanfár zo Straussovho Tak vravel Zarathustra.

Problémom nie je architektúra

„Základnú koncepciu by sme asi aj dnes urobili rovnako," tvrdí jeden z architektov novostavby Martin Kusý v publikácii Divadlo a ľudia. Vychádza v týchto dňoch pri príležitosti prvého výročia otvorenia SND a mapuje vyše tridsaťročnú históriu výstavby novej budovy - od projektov trojice vtedy začínajúcich autorov Petra Bauera, Martina Kusého a Pavla Paňáka cez spoločensko-politické peripetie jej výstavby až po súčasné diskusie o architektonickom riešení a urbanistickom začlenení budovy.

„Mám túto budovu rád, je v proporciách európskych divadiel. Konečne máme aj my možnosť prezentovať veľké operné plátna," myslí operný režisér Marián Chudovský, ktorý v nej práve skúša operu Boris Godunov. Tento titul vybrali aj preto, že monumentálnosť Musorgského chórov sa hodí práve do takejto budovy. „Len aby všetko fungovalo! Musí sa ešte doriešiť logistika budovy a mnohé detaily," dodáva Chudovský. Sám bol pri tom, keď jedno predstavenie Verdiho La traviaty nedohrali pre zaseknutú požiarnu oponu. „Herci mohli byť ohrození, museli sme to zabaliť," spomína. Svojich päť minút „slávy" zažila vlani aj zamatová opona. Nemecký režisér Peter Konwitschny pri skúškach opery Madame Butterfly chcel, aby sa pri zaťahovaní zastavila uprostred. Aj takáto banálna akcia sa však pre automatizovanú obsluhu opony ukázala ako problém.

Činoherná sála, obložená oranžovým indickým pieskovcom, má trochu nezvyčajný tvar s náznakom amfiteátra. Režisér Ľubomír Vajdička v nej práve strávil týždne skúšok Kukučínovho Domu v stráni. Sťažuje sa, že na veľkú šírku javiska ťažko aranžujú scény tak, aby herec nebol obrátený chrbtom k časti hľadiska. „Ak však divák sedí na dobrom mieste, má v nej relatívne pohodlný pocit," hodnotí Vajdička.

Divadlo robia vzťahy medzi ľuďmi

Štúdio v podzemí práve zažívalo hviezdny čas pri skúškach Troch sestier v réžii šéfa činohry Romana Poláka. „Mal to ťažké, toľko osobností v takom malom priestore," smeje sa Zuzana Fialová, ktorá v inscenácii hrá nešťastne zaľúbenú Mášu. Štúdio však nebolo pôvodne určené ako sála pre verejnosť. Prístup divákov i kulís je preto trochu stiesnený, javisko nie je ani dostatočne vybavené ťahmi, divákom zasa prekážajú „samosklápacie" operadlá sedadiel. Variabilitu tohto priestoru si však pochvaľovali všetci, čo v ňom hosťovali.

„Balet vyhral na celej čiare, konečne dostal priestor na svoje uplatnenie. Po rokoch strávených v podzemí vidia tanečníci pri skúškach konečne aj slnko," teší sa šéf baletu Mário Radačovský. „Koľko divadiel sa u nás otvára? A koľko shoppingov?" pýta sa.

„Budova je dôležitá, ale len do istej miery," pripomína zasa Ferancová. Nové SND zažila aj zvnútra pri réžii inscenácie Fetišistky v jeho Štúdiu. Pripomína, že divadlo je kolektívne umenie a robia ho vzťahy medzi ľuďmi. Komfortnejší priestor môže dokonca všeličo skomplikovať. „Ako keď mladí manželia žijú šťastne v jednoizbovom byte a keď si nakoniec kúpia trojizbový, rozvedú sa."

„Budovu treba poľudštiť tým, že ju budú mať diváci radi." hovorí riaditeľ Divadla Andreja Bagara v Nitre Ján Greššo. Ich divadlo patrilo k prvým regionálnym divadlám, ktoré dostalo exkluzívnu ponuku častejšie v tejto budove hosťovať. Do priestoru priniesli žánre rozprávky a muzikálu, ktoré v ponuke Národného divadla chýbali. Hralo sa im tam dobre, hoci sála činohry nie je taká hlboká ako ich domovská scéna, takže svoje scénografie museli náročne prispôsobovať.

„Problém Národného divadla nie je v architektúre, ale v tom, či si ho národ osvojí, alebo nie," myslí si architekt Martin Kusý.

Viac ako 35 percent z takmer 21-tisíc hlasujúcich na domovskej stránke divadla ho označilo za vynikajúce. Pre takmer tretinu respondentov je však nová budova nevhodná. Zvyšok zaujal postoj, že „môže byť". Takže si vyberte. Alebo ešte lepšie, príďte sa sami pozrieť.

Ako to po návšteve divadla skonštatoval istý blogger: „No čo už!" Budova existuje. Je to fakt, realita.

Miesto, kde sa má plakať

„Už sme tu zažili toľko úžasných chvíľ," reaguje spontánne na rok strávený v novom divadle herečka Zuzana Fialová. Spomína si na mnohé momenty od samotného otváracieho večera cez minuloročné hosťovanie špičkového tanečného súboru Nederlands Dance Theater II. až po emotívnu rozlúčku s kolegom Pavlom Mikulíkom. K divadlu patria aj slzy, možno aj viac ako červené koberce. Kto v novej budove zažil už pár chvíľ, keď zabudol od dojatia aj tlieskať, tomu sa odrazu bude zdať všetko v nej krásne.

V novej budove SND sa od jej otvorenia odohralo už viac ako päťsto predstavení, 28 z nich predviedli hosťujúce súbory zo Slovenska i zahraničia. Činohre diváci neubudli. Aj pri zväčšenej kapacite mala svoje sály vlani naplnené na 90 percent. Opera i balet dosiahli v priemere len 71 percent, veľká sála v novej budove s kapacitou 900 miest bola vlani plná tak na dve tretiny. Takzvaní „noví" diváci, o ktorých sa bijú marketingové tímy všetkých divadiel a produkcií sveta, sa zatiaľ stále len hľadajú. Niektorých možno odrádza vysoké vstupné, stanovené pri opere aj na 1300 či 1400 korún. Do činohry sa diváci dostali v priemere za menej ako 200 korún, do baletu za 150 a za lístok do opery nakoniec diváci zaplatili len 400 korún. Najviac sa vstupné zvýšilo návštevníkom sály opery a baletu v novej budove, kde jeden lístok stál priemerne 540 korún.

Blúdenie

Ako si ho nové priestory osvojili sami divadelníci? Kapitola o blúdení po budove patrí k najvtipnejším pasážam filmu o sťahovaní. „Za rytmov sviežej opernej árie som nastrihala niekoľko ľudí, ktorí blúdia po budove a pýtajú sa nášho štábu, kade majú ísť. Vypovedá to niečo o veľkosti tejto budovy," myslí si Ferancová. Aj Zuzana Fialová sa smeje, do vlastnej šatne sa vracia, len keď má dve hodiny voľna. „Nevládzem do nej chodiť, po ceste je veľmi veľa zákrut," smeje sa. Podľa nej nejaké ďalšie generácie objavia chodby v SND ako vhodné miesto na divadelné wokshopy či nakrúcanie filmov. Mária Kráľovičová, ktorá patrí k najstaršej generácii obyvateľov tejto budovy, však hrdo hlási, že už sama trafí aj na riaditeľstvo. „Treba stále ísť rovno, niekam nakoniec dôjdete," radia pracovníčky marketingu. Na privolanie pomoci sa nemožno spoliehať, mobily v útrobách budovy nefungujú.

Zázemie je nateraz nedivadelne, takmer sterilne čisté, chodby sú sivobiele, žiadny cigaretový dym, žiadne škrabance. Kráľovičovej najviac chýba vôňa starého divadla. Na starú sálu činohry DPOH sa bude ešte asi dlho spomínať s nostalgiou, s akou si pripomíname rodný domov.

Stále menej ako zábavný park

4 521 801 976 slovenských korún - to je oficiálna obstarávacia cena novej budovy. Konečný účet za novostavbu však nebude tak skoro vystavený, pretože zoznam zariadení, ktoré čakajú na svoju rekonštrukciu, je dlhý. Z niekoľkých desiatok miliónov, ktoré bude mať divadlo v tomto roku na obnovy, sa toho veľa spraviť nedá. Už teraz je jasné, že výmena točne v opernej sále, ktorá sa - a predsa stále netočí! - sa uskutoční najskôr o rok.

Prednosť možno dostanú zdvíhacie hydraulické lisy v tej istej sále či vyladenie centrálneho riadiaceho systému, možno reflektory v činohre, ktoré sú síce plne programovateľné, ale pre hlučnosť vyhovujú viac muzikálu a nie činohre. Nateraz sa vymenili podlahy v baletnej skúšobni, niečo by malo pribudnúť aj v rámci informačného systému. „Odstraňovanie nedostatkov závisí od finančných možností, technické nedostatky sa priebežne finančne špecifikujú," hlási hovorkyňa SND Zuzana Golianová.

„Bude to trvať možno päť, možno desať rokov, kým sa to všetko prevádzkou vyladí. Tvárime sa, že je to nové divadlo, ale technológie sú za tých dvadsať rokov, čo sa stavalo, už niekde celkom inde. A koho za to viniť? Väčšina firiem, ktoré ich montovali, už neexistuje," hovorí.

Zuzana Fialová by divadlu hlavne dopriala malého brata v podobe vlastného parkoviska. Keď herci prichádzajú ráno na skúšku, už je parkovisko pri SND plné áut tých, čo začínajú v okolitých administratívnych budovách pracovať od ôsmej. Problémy s parkovaním majú niekedy aj diváci večer. Divadlo však s tým nemôže robiť nič. „Parkovisko nemáme ani v správe, ani vo výpožičke, čo znamená, že reálne nemôžeme ovplyvňovať ani zasahovať do jeho prevádzky, hoci sme o to viackrát ministerstvo žiadali," vysvetľuje riaditeľka Silvia Hroncová. Vlastníkom a správcom parkoviska za novou budovu SND je ministerstvo kultúry, ktoré si túto lukratívnu kartu necháva vo svojich rukách. Kým niekto nerozhodne, aký vežiak bude stáť na okolitých pozemkoch, bude sa k divadlu chodiť ako doteraz - chodníkom cez trávu a burinu. Samotné divadlo neurobí veľa ani s dopravnými výlukami, ktoré pre stavbu zóny Eurovea priestor v nasledujúci dvoch rokoch čakajú.

Divadlo uprostred staveniska je nateraz v postavení útočníka v ofsajde. Nikto však neodpíska neregulárnosť hry. Naopak, všetci od neho očakávajú, že bude napriek nevýhodnému postaveniu dávať presné góly. Žeriavy stojace momentálne ako stráž okolo neho sú však aj dobrou správou. Od toho, aký úspešný bude najluxusnejší realitný projekt v Bratislave, totiž do istej miery závisí aj komerčná budúcnosť divadla.

Príbeh s otvoreným koncom

Keď v Londýne otvorili galériu pre súčasné umenie Tate Modern, návštevnosť za pár mesiacov prekonala ročné očakávania. SND zatiaľ nemá problém zvládať prehnaný záujem návštevníkov. Nová budova sa nestala Mekkou, vynechanie púte, ku ktorej by bolo vnímané ako spoločenské faux pas. Na druhej strane nenastal ani prepad, ktorého sa mnohí obávali. Štvrť milióna návštevníkov za rok 2007 je popri sťahovaní, skúšobnej prevádzke a nedostatku technických pracovníkov slušným výsledkom.

Ročné výročie si SND uctí predstavením národnej opery Eugena Suchoňa Krútňava, ktoré zaznamená aj Slovenská televízia. Pred predstavením sa uskutoční vernisáž k storočnici Eugena Suchoňa, ktorého ďalšie dielo Svätopluk bude tohtoročnou jesennou premiérou v opere SND. Milovníci opery sa môžu v decembri tešiť aj na medzinárodný projekt Gluckovho Orfea a Eurydiky so scénografiou svetovo úspešného Slováka Borisa Kudličku. V novom divadle v najbližších mesiacoch opäť zaznie aj hlas Sergeja Kopčáka či ďalších hviezd. Činohra má v dramaturgickom pláne budúcej sezóny aj novú hru Václava Havla, balet pripravuje kanadskú sezónu, deti chce potešiť novou verziou Luskáčika.

Prebiehajúca výstavba v okolí bude počas nasledujúcich dvoch rokov určite podrobovať lásku divákov k divadlu všelijakým nepredvídateľnými skúškam. Divadlo sa však nestavia na roky, ale na storočia. A dnes už vôbec nie je ťažké predstaviť si, aké príjemné bude po skončení predstavenia poprechádzať sa za teplých nocí okolo Dunaja popri kaviarničkách a vysvietených výkladoch luxusných obchodov.