BRATISLAVA. Adoptovať si dieťa je stále zbytočne namáhavé. Dostatočne to nezmenil ani tri roky platný zákon o rodine, ktorý mal spájanie opustených detí s ich novými rodičmi uľahčiť.

Vyplýva to z výskumu Inštitútu pre výskum práce a rodiny, ktorý oslovil 1445 žiadateľov o adopcie a pestúnsku starostlivosť. Na dotazníky odpovedalo 489 z nich.

Takmer polovica hovorí, že súdy v konaniach o osvojení alebo pestúnskej starostlivosti pracujú pomaly. Takmer 40 percent sa stretlo s nezáujmom a neochotou pracovníkov súdu urýchliť proces náhradnej rodinnej starostlivosti.

Trpezlivosť by si mali budúci adoptívni rodičia ušetriť najmä pre komunikáciu so súdmi. Žiadatelia o adopciu a pestúnsku starostlivosť sa v prieskume Inštitútu pre výskum práce a rodiny najčastejšie sťažovali, že súdom príliš dlho trvá, kým rozhodnú o ich žiadostiach o osvojenie. V prípade malých detí je pritom pre vybudovanie vzťahu dôležitý každý deň.

Nie raz sa stalo, že sociálni pracovníci rodičom ukázali len čiernobielu prefaxovanú fotografiu dieťaťa a tlačili na rodičov, aby sa rozhodli rýchlo, veď uchádzačov o deti je dostatok. V slovenských detských domo­voch vlani žilo 4709 detí.

Elena, tridsiatnička z Bratislavy, ktorá si osvojila malého chlapca, napriek tomu tvrdí, že stojí za to byrokraciu vydržať.

„Povzbudzujem ostatných, aby sa ozvali a aj sťažovali. Aj úrady a súdy potrebujú dostať spätnú väzbu, veď ony slúžia nám!“

V jej prípade konanie úradov trvalo kratšie, pretože si s part­nerom pred osvojením nekládli žiadne podmienky. Najväčší záujem je na Slovensku o „biele“ deti a čo najmladšie. Róma je ochotných si adoptovať asi len 20 percent žiadateľov.

Milada Bohovicová z občianskeho združenia Návrat hovorí, že ak by nový systém fungoval naozaj tak, ako je to aj v zákone, tak by nebol zlý. „Úrady zlyhávajú, informácie o deťoch sú často nekvalitné a neaktuálne.

Žiadatelia sa najviac sťažujú, že súdom dlho trvá vytýčenie prvého pojednávania po podaní žiadosti o predosvojiteľskú alebo pestúnsku starostlivosť.

Ide o obdobie, keď už poznajú vytúžené dieťa, ale stále si ho nemôžu zobrať domov, lebo definitívne slovo musí mať súd. Tri mesiace, čo je priemerná dĺžka do vytýčenia prvého pojednávania, je pre nich pridlho. Presne taká je maximálna lehota, v ktorej súdy musia rozhodnúť.

V porovnaní s inými súdnymi konaniami sa to mnohým nemusí zdať dlho. Milada Bohovicová z občianskeho združenia Návrat však hovorí, že v týchto prípadoch sa väčšinou rozhoduje o malých deťoch. V ich živote môžu tri mesiace navyše v detskom domove spôsobiť veľmi veľa.

Ministerstvo spravodlivosti hovorí, že lehoty sa snaží skrátiť. Jana Révayová z ministerstva tvrdí, že k prieťahom často dochádza aj neúplnými návrhmi alebo nezabezpečením všetkých podkladov včas.

„Súdy si prenášali našu žiadosť z okresu do okresu. Až krajský súd rozhodol, ktorý z nich to má urobiť,“ spomína v dotazníku jeden zo žiadateľov. Ďalšiemu sa o rok predĺžilo konanie len preto, lebo pôvodný sudca sa vymenil.

Ministerstvo: Systém funguje

Ministerstvo práce, ktoré za starostlivosť o deti zodpovedá, nechce prácu súdov komentovať.

Súčasný systém, ktorý zákon priniesol, je však podľa Barbory Petrovej z ministerstva dobrý. Zásadnejšie zmeny ministerstvo nechystá. Žiadatelia sa sťažujú, že o prvom stretnutí s dieťaťom sa môžu rozhodnúť len na základe fotografie.

Predtým mohli ísť do domova, „nepozorovane“ deti sledovať, ako sa hrajú a potom si prípadne jedno vybrať.

Ministerstvo práce však hovorí, že pri sprostredkovaní pestúnskej starostlivosti alebo osvojenia sa hľadá vhodná rodina pre dieťa a nie naopak. „Úrady práce majú dostatok informácií o dieťati, potrebných na zodpovedné rozhodnutie žiadateľov, či majú záujem,“ povedala Petrová.

Nátlak na žiadateľov

Nie raz sa však stalo, že žiadateľ dostal namiesto farebnej fotografie a videonahrávky dieťaťa len prefaxovanú fotografiu. A sociálna pracovníčka na rodičov ešte naliehala, „aby sa rýchlo rozhodli, lebo čakajú ďalší.“

„Toto určite nie je správny prístup,“ hovorí Bohovicová z Návratu. Podľa nej nový systém nie je zlý.

„Ak bol totiž rodič v minulosti postavený zoči–voči dieťaťu, tak už sa ťažko povedalo nie. A potom kývli aj na niečo, čo bolo nad ich sily.“

Róma nechcú, tmavá pleť neprekáža

Mnohí radšej uprednostnia dieťa s tmavšou pleťou ako rómske. Najväčší záujemje však o deti „biele“ a čo najmladšie.

Pri adopciách platí, že čím majú žiadatelia väčšie požiadavky, tým sa čas na hľadanie vhodného dieťaťa predlžuje. Prax ukazuje, že budúci rodičia si často kladú náročné, niekedy až nereálne podmienky.

Aj podľa zistení Inštitútu pre výskum práce a rodiny chcú najčastejšie deti čo naj­mladšie, zdravé a „biele“. Deti, ktoré tieto požiadavky nespĺňajú, ostávajú v domovoch dlhšie ako ich rovesníci.

Najväčší problém je s deťmi postihnutými či deťmi drogovo závislých rodičov. Prekvapením výskumu je, že pre žiadateľov je významnejší etnický pôvod dieťaťa ako farba jeho pleti. Róma by bolo ochotných si adoptovať zhruba 20 percent záujemcov, ale o dieťa s tmavšou pleťou prejavilo záujem takmer 45 percent.

Žiadatelia v dotazníku píšu, že rómske dieťa nechcú, lebo sa obávajú jeho temperamentu, ale aj reakcie vlastnej rodiny. Tretina ako dôvod spomenula strach z reakcie rómskeho etnika.

Najčastejšími žiadateľmi o adopciu sú manželské páry vo veku 30 až 39 rokov. Väčšinou ako dôvod uvádzajú problémy s neplodnosťou.

Každé dieťa musí dostať šancu

Manželia si nekládli požiadavky na budúce dieťa. Tušili, že im ponúknu rómskych chlapcov.

Manželia Elena a Peter mali na rozdiel od mnohých ostatných párov šťastie. Ich trápenie s úradmi a súdmi trvalo „len“ osem mesiacov. Na adopciu sa prihlásili vlani vo februári. V októbri si Adamka odviezli domov.

Ani oni sa nevyhli byrokracii. Vyše dvoch mesiacov ubehlo, odkedy dieťa prvýkrát videli, požiadali o osvojenie a súd rozhodol. „Keď to porovnávam s inými rodičmi, tak je to super, ale keď to porovnávame so životom a vývojom dieťaťa, tak je to hrozné. Každá matka vie, čo sa vyvinie za dva mesiace u bábätka, alebo aj pokazí.“ Adamko sa v porovnaní s inými deťmi dostal z domova rýchlo aj preto, že jeho budúci rodičia nemali požiadavky, aké dieťa si chcú osvojiť. Predstavovali si len, aby bolo zdravé a do ôsmich mesiacov.

„Nechceli sme robiť rozdiely. Šancu musia dostať všetky deti,“ hovorí Alena. „Bolo mi jasné, že ak si napíšeme, že je nám to jedno, tak nám asi ponúknu len rómskych chlapcov.“ Rodičov, ktorí si „deti vyberajú v domovoch ako jablká v Tescu“, neodsudzuje. Hovorí, že vo výbere dieťaťa, o ktoré sa rodičia budú starať celý život, musí byť sloboda. „Každý predsa vie, čo vydrží a na čo má.“

Manželia sa zhodli, že výchovu rómskeho dieťaťa „s Božou pomocou“ zvládnu. „Žiaľ, môj otec sa s tým nevie zmieriť. S mamou som si to vydiskutovala, on to spracúva.“ Mame povedala, že buď Adamka prijme, alebo bude mať len jednu babičku, keďže manželovi rodičia s ním žiadne problémy nemali. Zatiaľ sa zdá, že to zabralo.

Elena hovorí, že obdobie, kým na syna čakali, bolo ťažké, avšak to najťažšie prišlo s príchodom dieťaťa. „Keď je žena tehotná, tak vie, že zhruba o deväť mesiacov to príde. Ale pri adopcii sa to predpokladať nedá. Dieťa nenosíte deväť mesiacov v sebe a zrazu ho máte doma. Má rok a váži 9,5 kila.“

Počiatočné problémy už prekonala. „Treba to vydržať. Aj tie ťahanice so súdmi a úradmi. Povzbudzujem ostatných, aby sa ozvali a aj sťažovali. Aj úrady a súdy potrebujú dostať spätnú väzbu, veď ony slúžia nám!“