"Keď sme chodievali do televízií so svojimi príbehmi, stretávali sme sa tam viaceré rodiny s podobným osudom. Rôzni ľudia, aj z televízneho štábu, nám našepkali myšlienku založiť si združenie, aké fungujú aj vo svete," vraví Bronislava Kollárová.

"Najprv sme si mysleli, že ak sa budeme stretávať s ďalšími nešťastnými rodičmi, bude nás to deptať, ale vidíme, že opak je pravda. Pred dvomi rokmi, keď bol náš Maťko asi päť rokov nezvestný, sme si s manželom povedali, že to môže priniesť niečo aj nám, aj ostatným rodinám. S každým ďalším príbehom na niečo prídeme. Navštevujeme rodiny nových nezvestných, radíme im a zopár detí sme už pomohli nájsť. Vďaka nám sa zlepšil aj prístup polície k rodinám nezvestných."

Naposledy sme mu zamávali

Maťko Kollár zmizol, keď mal 17 rokov. Bolo to v pondelok 4. decembra 2000. Po škole sa vracal z futbalu so spolužiakmi. "Chodil do tretieho ročníka gymnázia. Stál na zastávke s kamarátmi, my sme šli s manželom okolo autom. Ešte nám zakýval, že ho nemusíme vziať. Tak sme si zakývali, usmieval sa, a to bolo naposledy, čo sme ho videli," spomína pani Kollárová.

"Vieme len to, že keď sa mu skončilo vyučovanie, išiel na trolejbus. Jemu išiel skôr ako ostatným spolužiakom. Nastúpil, vystrúhal im mrkvičky, že aha, jemu ide skôr, a to je všetko. Kde vystúpil a čo sa ďalej dialo, to nevieme."

Chodili sme po zastávkach

Bolo im čudné, prečo nie je doma, väčšinou tam býval prvý. "Povedala som si: Asi sa niekde zdržal, veď to bol 17-ročný chlapec. Zhruba do šiestej sme nerobili veľkú paniku. No potom sme už začali hľadať. Nemal mobil, vtedy ešte nemal mobil nikto v ich v triede, až keď Maťko zmizol, mali už skoro všetci. Začali sme obiehať zastávky. Išli sme autom do mesta, či ho na oslavu do podniku nestiahli štvrtáci, bolo obdobie stužkových.

Pri každej autobusovej zastávke sme pozerali, či ho neuvidíme, až po posledný spoj. Potom sme obvolávali spolužiakov, či sa nezdržal u niektorého dlhšie. Ešte na zastávke sa so spolužiakmi rozprával, o čom budú písať laboratórnu prácu na druhý deň, nemohol plánovať odchod. Išli sme aj na urgentný príjem do nemocníc. Zhruba o jednej v noci sme sa obrátili na políciu."

Len vedieť, že žije

"Ľudia si myslia, že človek sa časom obrní, že to prebolí - to sa nedá ani povedať, také slovo - že sa s tým skrátka akosi zžije. Ale nie je to pravda. Sú obdobia, ktoré sú neskutočne smutné, napríklad okolo Vianoc alebo na Veľkú noc, lebo obidvaja synovia sa narodili okolo Veľkej noci. Sú to šialené dni, podporujeme jeden druhého aj s naším mladším synom. S Maťkom boli skoro ako dvojčky, je medzi nimi len malý vekový rozdiel.

Sú aj inšpirujúce dni, keď občas našu bojovnosť niečo trošku povzbudí a skúšame ďalej. Stačilo by nám len, keby dal vedieť, že niekde je. Je už taký dospelý, že nám nemusí oznámiť o sebe nič. Len by stačilo vedieť, že žije. Nás trápi hlavne to, že niekde môže byť pod útlakom, nedobrovoľne, možno strašne potrebuje pomoc, a my mu nevieme pomôcť. To je najhoršie."

Autor: irk