Možno je pravdepodobnosť, že sa človek po rokoch nájde, nižšia, ale rodičia hľadajú svoje nezvestné deti stále. "Keď mi niekto povie, že čas je najlepší lekár, je to úplná hlúposť. Čas je dobrý lekár, keď vám ukradnú okuliare. Ale ja na svoju dcéru myslím 24 hodín každý deň. Na to sa nedá zabudnúť," hovorí Daniela Haisová. Jej dcéra Janka je nezvestná už štrnásť rokov.

Veľké šťastie vždy rozpráva, ale veľká bolesť je nemá. Aj v slze je sila. Tak choď a ži! Takéto citáty si dievčatá v istom veku zvyknú písať do zošita. Janka Čopíková si ich písala na lístočky, ktoré jej mama, pani Daniela Haisová, našla v peračníku. Svoju dcéru už trinásť rokov nevidela a nevie, kde sa nachádza, čo s ňou je. Nevie ani, či žije a ak nežije, ako zišla z tohto sveta. Zostali len spomienky, nepríjemné myšlienky, výčitky a album plný fotografií, na ktorých sa jej krásna dcéra šťastne usmieva.

Za iných okolností by tieto citáty vyzneli ako banality, ale keď mala Janka 16 rokov, zmizla. V myšlienkach, ktoré si vypísala, máme nutkanie hľadať odkazy o tom, čo cítila, ako premýšľala a po čom túžila.

Vstupujeme do neznámej budúcnosti, ale všetci sme ešte tu. A dovtedy, kým sme posadnutí životom, existuje nádej. Je čas rozprestrieť krídla a uletieť.

Čo Janke chýbalo a kam uletela, to si môžeme len domýšľať. Možno niekto zneužil jej mladosť a dôveru a ako víťazka súťaže Miss & Boy sa nedobrovoľne ocitla v úlohe prostitútky za hranicami v erotickom salóne. Najmučivejšie pre mamu je práve to, že o dcérinom osude vôbec nič nevie. Ak žije, je to už 29-ročná žena. Jej mama by dnes dala čokoľvek za informáciu o tom, či je jej dcéra nažive. "Nemusela by sa vrátiť, je už dospelá, sama môže rozhodnúť o svojom živote. Len keby som vedela, že žije, že sa má dobre, že ma nepotrebuje."

Nechcela som robiť paniku

Daniela Haisová sa vtedy poskladala ako domček z karát. Keď sa dnes chystá rozpovedať, čo sa vlastne stalo, musí sa zhlboka nadýchnuť, hneď sa jej rozbúcha srdce. Ani po rokoch sa nedokáže ubrániť slzám. V deň, keď sa spolu rozprávame, má práve 53 rokov, ale čo jej možno zaželať? Je len jediná vec, ktorá by ju dokázala urobiť šťastnou.

Dnes je na invalidnom dôchodku, lebo žiaľ nad stratou dcéry sa podpísal aj na jej zdraví, odniesli si to obličky. Má za sebou život s dialýzou a dnes prísnu diétu. Ale práve myšlienka na dcéru ju drží nad vodou. "Čo ak sa nájde a bude ma potrebovať? Len kvôli nej sa z toho hrabem."

Stalo sa to 10. júna 1994. Bol začiatok leta, koniec školského roka, Janka dokonca o týždeň skôr odovzdala na gymnáziu ročníkovú prácu. "Bývala som vtedy s dcérou v Piešťanoch, pretože som sa rozviedla. Bývalý manžel zostal v Snine. Keďže som mala existenčné problémy a nevedela som zabezpečiť pre obidve slušné bývanie, prechodne som to vyriešila tak, že dcéra bývala v podnájme a ja o dve ulice ďalej. Opravovala som dom, ktorý mi prenajala železnica, tam sme sa mali 1. júla presťahovať. Boli sme však stále v kontakte." Janka mala mať o pár dní narodeniny. Stretli sa s mamou na trhu, kúpili si čerešne a rozprávali sa o tom, aký darček by chcela.

"Spomenula dve veci. Povedala som jej, že na obidve nemám peniaze, ale jedno z toho dostane." Bol to fotoaparát. "Mali sme taký starý nemoderný aparát, na ktorom bolo treba všetko nastavovať. Janka vždy chcela robiť niečo zaujímavé, možno aj stať sa novinárkou, bavilo ju fotografovať."

V piatok mala prísť zo školy za mamou, no neprišla. Pani Haisová teda zašla na podnájom, kde dcéra bývala. "Domáca mi povedala, že išla za mnou. Nechcela som robiť paniku, veď mala mať o desať dní šestnásť rokov, taká akurátna puberta."

Pripadala som si ako zločinec

"Myslela som si, že sa niekde zatúlala s priateľom, že nebudem robiť scény. V sobotu ráno, keď stále neprišla, šla som znova za ňou. Cez víkend som obvolala všetky nemocnice. Tuším som volala aj na políciu, ale ešte som nič nehlásila. Stále som si myslela, že deti v tomto veku zvyknú s kamarátmi niekam odísť, možno ju niekto zlanáril na chatu alebo niečo také. Bola veľmi zodpovedná, pokiaľ išlo o školu. Vravela som si, že počkám do pondelka, do školy si určite nedovolí neprísť. Stále som mala nádej, že u niekoho prespala a že v pondelok ráno bude v škole.

Keď sa ani v pondelok ráno neobjavila, išla som na políciu a žiadala som, aby okamžite zverejnili nezvestnosť. Už sa presne nepamätám, čo povedali, ale niečo v tom zmysle, že podľa našich zákonov musí byť nezvestná 48 hodín, až potom môžu vyhlásiť pátranie. Mňa vypočúvali v pondelok večer. Vypočúvanie nevyzeralo ako rozhovor s matkou, ktorá je zúfalá. Pripadala som si ako zločinec. Nebudem vám hovoriť, aký zmätok som mala v hlave, možno som v strese aj nesprávne uviedla niektoré fakty."

Pani Haisová začala pátrať na vlastnú päsť, behala po meste. Podozrievala jedného dcérinho známeho. "Volal sa Azgar. Bol to Juhoslovan, podnikal v Piešťanoch. Mala som pocit, že klame, lebo tvrdil, že Janku nepozná, keď som mu ukázala jej fotku. Pritom viem, že sa poznali. Nahlásila som na polícii, že on určite niečo tají. Vypočuli ho. Neskôr tvrdil, že za ním Janka bola a chcela si požičať peniaze. Ale to je hlúposť, mala vreckové, ktoré som potom našla neminuté v jej veciach. Vždy, keď som získala novú informáciu, posunula som ju polícii. Ale oni ma nikdy neinformovali, ako pokročili v pátraní, čo nové sa dozvedeli. Ja ako matka dodnes neviem, čo sa vtedy stalo, ani čo mala Janka oblečené."

HZDS žiada naspäť výživné

Jankin otec, bývalý manžel Daniely Haisovej, Ján Čopík, bol v tom roku poslancom Národnej rady za HZDS. Ešte predtým bol primátorom v Humennom. Po revolúcii sa obaja manželia angažovali vo VPN. Pani Daniela však na politiku zanevrela a cesty manželov sa aj v osobnom živote rozišli. Pri rozvode sa o dcéru nenaťahovali, exmanžel akceptoval, že dcéra bude v matkinej opatere. S dcérou sa síce stýkal, ale pani Haisová tvrdí, že v starostlivosti o ňu sa nepretrhol.

Pani Daniela mala nového partnera, ale o toho sa po strate dcéry nemohla oprieť - Janka nebola jeho dieťa, nedokázal jej problém precítiť. Napokon sa rozišli. Mala pocit, že bývalý manžel, Jankin biologický otec, je ten človek, s ktorým by sa mala o čom rozprávať, no jeho reakcia na nezvestnosť dcéry bola zvláštna. Krátko po jej zmiznutí požiadal súd, aby mu ju zveril do opatery. Zrušil tiež vraj sporenie, ktoré dcére platil, a od bývalej manželky žiadal, aby mu vrátila posledné výživné. "Riešila som existenčné problémy, bola som psychicky na dne. Čakala som, že mi pomôže, ako poslanec mal väčšie možnosti ako ja. A on ma začal ťahať po súdoch. Sudkyňa sa na mňa oborila s otázkou: Ako to, že jedna matka nevie, kde má dcéru?"

Žiadosť zo 4. októbra 1994 o vrátenie výživného prišla pani Haisovej na hlavičkovom papieri HZDS a bola podpísaná inžinierom Róbertom Podolským, vedúcim finančno-hospodárskeho útvaru HZDS. Vec: "Neoprávnene vyplatené výživné". "Žiadame Vás o vrátenie neoprávnene vyplateného výživného za mesiac júl 1994. Sumu vo výške 1500.- Sk zašlite na našu horeuvedenú adresu poštovou poukážkou alebo na č. ú. vo VÚB Bratislava-centrum... Za pochopenie ďakujeme."

Nuž, ťažko povedať, čo sa tu dá pochopiť. "Už sa ma raz niekto pýtal, či mám to dieťa s HZDS," rozpomína sa pani Haisová, ktorá si v žiali absurdnosť tohto dokumentu ani neuvedomila.

Pána Čopíka sme oslovili, ale nemal záujem sa na túto tému vyjadrovať. "Je to už za nami, nechcem o tom hovoriť," povedal. Najväčšiu chybu vtedy podľa neho urobila polícia. "Začali konať, až keď som ja spravil bordel, kandidoval som vtedy za poslanca. Nech si spytujú svedomie vtedajší šéf polície a pán Pittner ako minister, za ktorého sa to stalo." Bývalej manželke dáva za vinu, že nezvestnosť dcéry nahlásila neskoro.

Kde ju mám hľadať?

Veľakrát za tie roky si Jankina mama premietala, čo urobila zle. Či zlyhala ako matka, čo mala urobiť v prvých dňoch, keď dcéra zmizla. Dnes by konala inak. "Ale vtedy sa odo mňa chceli iné veci. Škola ma listom žiadala, aby som na konci roka vrátila Jankine učebnice. Pritom mi odmietli dať dcérino vysvedčenie."

Zdá sa jej, že polícia neurobila dosť pre to, aby Janku našla. Keď od polície žiada informácie z vyšetrovacieho spisu, povedia jej, že k nim ako cudzia osoba nemá prístup. Navyše, teraz, keď Janka je, resp. bola by plnoletá, už na to jej mama vôbec nemá nárok - ide o informácie o inom dospelom človeku. "Zákon akoby nerátal s tým, že sú tu rodičia nezvestných detí, ktorí sú voči nim v inom postavení ako ostatní ľudia." Pani Haisová napríklad chce od polície aspoň iniciály mena Jankinho vtedajšieho priateľa. "Sama som im ho vtedy poskytla, ale už som ho zabudla. Našla by som si toho chlapca, viem, kde pracoval." Istý astrológ totiž sľúbil, že zistí, kde sa Janka nachádza, ale chýba mu dátum narodenia jej bývalého priateľa.

Možno sa niekomu bude zdať absurdné, že sa práve k astrológovi nešťastná matka upína, ale ako sama vraví - "topiaci sa aj slamky chytá". Vyskúšala už veštice, jasnovidcov, numerológov, aj ženu, čo číta anjelské písmo svojho mŕtveho manžela. Všetci dávajú nádej, že Janka žije. Vidia ju napríklad v spoločnosti neznámeho, dobre situovaného muža, pri Dunaji. Iste, takáto vízia sa dá aj ľahko vymyslieť. "Stále si vravím: Človek nie je ihla. Keby som mala peniaze, vybrala by som sa aj do zahraničia, ale kam mám ísť? Kde ju mám hľadať?" Pýta sa pani Haisová a do očí sa jej hrnú slzy. Teraz žije opäť v Snine, u svojej mamy. "Mama by pre mňa urobila prvé aj posledné." Aj ona by to urobila pre svoju Janku. Keby ju našla. "Nech by bola v akomkoľvek stave, hoci aj zdrogovaná, postarala by som sa o ňu. Keď sa s ňou v duchu rozprávam, možno to aspoň cíti."

Nedokázala som objať dieťa

Pani Daniela má za sebou aj pokus o samovraždu. Pri sedeniach u psychológov mala vždy pocit, že hovorí do prázdna. Pôvodne pracovala ako vychovávateľka, ale keď sa Janka stratila, prišla o miesto.

"Nebola som vtedy schopná objať dieťa. Celé roky som nedokázala hovoriť v zamestnaní o tom, kde je moja dcéra. Vždy som to zahovorila. Album s Jankinými fotkami som roky nemohla otvoriť. Samozrejme, nechcem chodiť medzi ľudí ako strašidlo do maku. Ale to je tak: Namaľujete sa, dáte si kostým a hráte divadlo. Keď sa ma niekto opýta: A čo dcéra? Vieš o nej niečo? Neviem, čo mám odpovedať. Nedokážem ani nahlas vysloviť, že neviem, kde je. Ľudia sú netaktní. Raz mi jeden známy povedal: Vychovala si kurvu, tak čo sa čuduješ?"

Janka bola veľmi pekná a pohybovala sa v oblasti modelingu, pre fotenie cestovala často sama do Rožňavy. "Nič som jej nezakazovala, veď už nebola malé dieťa. Ale zato som tajne čítala jej denník, aj keď sa to nemá. Keby bola chcela utiecť, určite by som o tom vedela. No nemala dôvod. Mali sme pekný vzťah," vraví matka.

"Neviem, čo chcete, aby som bol. Nedokážem sa zmeniť, môžem byť len sám sebou," vypísala si Janka na papierik.

Čo keď ma bude potrebovať

Akoby sa dcéra mame cez citáty stále prihovárala. "Zrazu si uvedomíte že nič nemá cenu. Ani dovolenka, ani auto, ani chata," hovorí pani Haisová a môžete si byť istí, že z jej úst nejde o frázy. Počas rozprávania sa jej vykotúľajú obrovské slzy. "Keby mala hrob, mohla by som na ňom fňukať od rána do večera." No na otázku, či stále verí, že sa jej dcéra nájde, odpovedá jednoznačne a pokojne: "Mám taký vnútorný pocit, že žije. Neverím, že niekto zmizne bez stopy. Verím, že pánboh to zariadi tak, že ak niekto zomrie, tak jeho pozostatky nájdu. O Janke sa mi sníva a v tých snoch je vždy živá, riešime bežné, každodenné veci. Ráno vstanem a nemám prečo žiť."

Daniela Haisová hovorí, že už len prežíva. "Aj keby som ju našla mŕtvu, potrebujem vedieť, čo sa stalo. Lebo až keď sa také niečo stane, pochopíte, že nič na svete, ani zdravie, nie je dôležité. Keby som nemala vieru, že žije, vykašľala by som sa na diéty a robila by som všetko preto, aby som umrela čo najskôr."

Hľadané tváre v supermarketoch

"Projekt Hľadané deti uskutočňujeme spolu s Policajným zborom SR a Linkou detskej istoty pri Slovenskom výbore UNICEF od júna roku 2006. Symbolicky sme ho spustili 1. júna 2006," povedala nám hovorkyňa spoločnosti Tesco Stores SR Oľga Hrnčiarová. "Išlo o iniciatívu spoločnosti Tesco. Postupovali sme podľa vzoru našich kolegov v Tesco Veľká Británia. Určite, každá štipka v rámci zverejňovania nezvestných alebo - ako my hovoríme - hľadaných detí je nápomocná a hneď v prvom polroku spustenia tohto projektu u nás sa podarilo vďaka nemu nájsť sedem detí. Stretli sme sa iba s pozitívnymi reakciami a určite jednou z najpozitívnejších bola reakcia našej zamestnankyne z Trenčína, ktorej dcérka sa našla vďaka tomuto projektu. Uverejňovanie tvárí nezvestných detí prebieha iba v rámci tohto projektu."

irk

Aká je úspešnosť pátrania

"V roku 2007 sme vykonávali pátranie po 773 deťoch, z ktorých bolo vypátraných 734 detí do 18 rokov. Počas roka 2008 bolo už na základné útvary PZ nahlásených 124 nezvestných detí, z ktorých sme vypátrali už 113," uviedla policajná hovorkyňa Marta Bujňáková.

Úspešnosť pátrania polície je viac ako 92 %, lenže mnohí mladí ľudia sa nechcú vrátiť domov. Do štatistík sa dostávajú deti, ktoré sú na úteku z domova, z výchovných zariadení, deti, ktoré odvedie jeden z rodičov, najmä z radov cudzincov. Deti, okrem zriedkavých výnimiek, neutekajú z vlastnej vôle. Dieťa uteká z domova alebo inštitúcie, kde je umiestnené, preto, že sa tam necíti dobre. Vyskytujú sa aj prípady, keď dieťa unesie jeden z rodičov.

"Zriedkavo môže ísť aj o únos neznámou osobou, ktorá má s dieťaťom zlé úmysly," vraví Bujňáková. "Väčšina hľadaných detí sa nájde živá a zdravá, existujú však aj tragické príbehy, preto by sa tejto problematike malo venovať viac pozornosti." Najzávažnejším problémom v poslednom období je vzrastajúci počet nezvestností dievčat, ktoré odchádzajú od rodičov bez oznámenia, najčastejšie za prácou do zahraničia.

"Ľahko sa môžu stať obeťami páchateľov rôznej trestnej činnosti. Častý je scenár, keď zlákajú ženy do zahraničia na prácu hostesky či servírky, potom im odoberú doklady a nútia ich aj za pomoci násilia k prostitúcii. Obeťami bývajú ženy vo veku 18 až 25 rokov, a to nielen slobodné ženy alebo slobodné matky, ale aj vydaté ženy, ktoré majú niekoľko detí."

irk