Náročnú úlohu na seba vzala kunsthistorička Jana Geržová, keď sa podujala zmapovať štyridsať rokov slovenského výtvarného umenia. Ale podarilo sa, a tak nám jej kniha Slovenské výtvarné umenie 1949 - 1989 z pohľadu dobovej literatúry (Vysoká škola výtvarných umení, Bratislava 2007) ponúka zaujímavú panorámu obdobia príkazov a zákazov, čo je dnes už len neuveriteľná kuriozita, či absurdita, ale čo bolo realitou.
Geržová si preštudovala celú dobovú literatúru, odborné, kultúrne časopisy i archívy príslušných inštitúcií a zrejme sa opierala aj o názory pamätníkov, keď uvažovala, ako rozčleniť taký bohatý materiál.
Rozdelila si ho na šesť kapitol, roky 1949 - 1956, 1957 - 1963, 1964 - 1968, 1969 - 1972, 1973 - 1985 a 1986 - 1989. Tie roky neboli vždy zlomové politicky, no v každom prípade im nejaký zlom predchádzal, lebo v totalitnom režime to ani inak nemohlo byť.
Aby bolo dané obdobie čo najprehľadnejšie, vybrala vždy viacero textov od rozličných výtvarníkov alebo kritikov, ktoré prevzala z odborných časopisov alebo z publikácií a ktoré predtým odzneli pri otváraní výstav alebo na spolkových zjazdoch, aktívoch a pod.
Alebo proste publikuje krátené verzie článkov či recenzií, kde sa kriticky či pochvalne hodnotí tvorba toho-ktorého umelca. Pred každú kapitolu napísala Geržová vlastné hodnotenie daného obdobia a pred každý autorský text niekoľkoriadkovú informáciu o ňom, čo bol veľmi dobrý nápad, lebo takto nič nevisí vo vzduchu.
Organickou súčasťou publikovaných materiálov sú aj umelecké manifesty a trochu miniatúrne fotodokumenty.
Za najhoršie obdobie vo vývine slovenského výtvarníctva sa dajú pokladať roky 1949 - 1956, keď sa viacerí umelci najmä Štefan Bednár a Ladislav Čemický diskreditovali „kádrovaním“ svojich kolegov, nanucujúc im socialistický realizmus. Do nemilosti sa dostali aj takí maliari ako Miloš Bazovský alebo Koloman Sokol (Ľudovít Kudlák označil postavy na jeho kresbách za „bytosti idiotského vzhľadu“).
Geržovej antológia bohato dokumentuje postupné zmeny, ktoré sa v umení prejavovali na prelome 50. a 60. rokov, keď vznikol manifest skupiny galandovcov a k slovu sa hlási nová generácia v celej oblasti kultúry. Až nepríjemný pocit má človek z toho, keď si tu musí oživiť spomienky na rýchly zvrat situácie, ktorá sa obrátila vo svoj pravý opak po okupácii roku 1968; a nasledovalo obdobie normalizácie s katastrofálnymi dôsledkami nielen pre výtvarné umenie.
A potom ďalší zlom, tentoraz už definitívny. Z veľkého časového odstupu pripomínajú tieto striedajúce sa zmeny čosi ako vlnobitie, prílivy a odlivy.
Geržovej kniha to všetko názorne ukazuje, pričom autorka svojím výberom a komentárom vlastne nepriamo prezentovala i vývin slovenskej výtvarnej kritiky.
