BRATISLAVA. Je neuveriteľné, ako sa vie slovenská spoločnosť zmobilizovať, keď ide o minulosť. Zatiaľ čo vývoz umenia zo začiatku dvadsiateho storočia vníma takmer ako svätokrádež, devastáciu toho súčasného si ani nevšimne.
Akoby dnes už nevládla schopnosťou rozoznať umeleckú hodnotu a ponúka sa podozrenie, že ju asi ani nikdy nemala. Predpoklad, že odvezením niektorých pamiatok z prelomu storočia sa predišlo ich pravdepodobnej skaze, sa v kontexte dnešných dní nezdá byť až takou kacírskou myšlienkou.
Už niekoľko mesiacov prebieha v Bratislave spor medzi hokejovými funkcionármi, mestskými poslancami a architektmi o umiestnení hokejovej Arény. Opakuje sa už klasický príbeh dneška: aby sa mohlo stavať, musí sa búrať. V mene športových zajtrajškov za obeť padne škola na Kalinčiakovej ulici.
Developeri a hokejový zväz si mädlia ruky, poslanci sa správajú podľa toho, v akom záujmovom klube sú. V opozícii sú architekti, ktorí sa boja, že bez verejnej súťaže budú opäť mimo veľkej hry, a rodičia detí, ktorým sa zbúraním školy skomplikuje situácia.
Keďže škola nie je kultúrnou ani technickou pamiatkou, nebudí pozornosť aktivistov a ochranárov. Ale predsa, je tu významná „drobnosť“, ktorá určite za zmienku stojí.
Na jej fasáde sa nachádza umelecké dielo od akademického maliara Miloša Šimurdu, monumentálna mozaika, veľká 6 x 14 metrov, vytvorená v roku 1969. Aj napriek tomu, že je umeleckým dielom, pred likvidáciou uchránená nie je. Od prijatia nového autorského zákona z roku 2003 sa „vlastníkovi neukladá nijaká povinnosť udržiavať a chrániť umelecké dielo pred zničením, ak nie je dohodnuté inak“.
A keďže v tomto prípade nie je dohodnuté inak, dielo nie je chránené pamiatkovým zákonom ani zákonom o múzeách a galériách, tak suchý právny jazyk prehovoril zrozumiteľnou rečou. Podobne ako desiatka iných monumentálnych diel roztrúsených po celom Slovensku, o pár mesiacov sa aj táto mozaiková stena premení na hromadu stavebného odpadu.
Rozmarné hry dejín
Dejiny často ovláda paradox a s umeleckým osudom dnes osemdesiatpäťročného Miloša Šimurdu sa tiež už pohral niekoľkokrát. Patrí medzi prvých absolventov monumentálnej maľby VŠVU v Bratislave a práve v posledných rokoch sa pre znalcov umenia stáva znovu objavenou postavou slovenského výtvarného umenia.
Bol skôr osamelým bežcom než kolektívnym druhom. Jeho vylúčenie zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov v roku 1979 mu v porevolučných časoch nevynieslo v porovnaní s inými poškodenými zaslúženú pozornosť.
Na mieste je už len trpké konštatovanie, že socialistický výtvarný zväz síce manipuloval umeleckými osudmi a pasoval sa za rozhodcu o tom, kto môže byť umelcom a kto nie, ale na Šimurdove verejné realizácie si siahnuť predsa len netrúfol.
Aj verejnosť mlčí
Určite, ničenie umenia nie je životným záujmom developersko-stavebných kruhov. Ale presviedča ich niekto konať inak? Mlčí verejnosť a mlčí aj umelecká komunita, ktorá zdá sa, s egoizmom sebe vlastným, bojuje akurát tak o sponzorské milodary. Vyzerá to tak, že princípy solidarity či kolektívnej obrany umeleckej hodnoty sú už aj pre ňu len prežitými a trápnymi ideálmi.
Nakoniec, oči Miloša Šimurdu nemusia zostať len pre plač, keďže zákon jasne hovorí, že „autorské právo k dielu nezaniká zničením veci, ktorej prostredníctvom je dielo vyjadrené“. Autorstvo mu predsa len zostane.
Zničená bude „iba“ vec!
Autor: Beata Jablonská (Autorka je kunsthistorička)
