rokov.
Bežkyňa pochádzala z dedinky Lazisko pri Liptovskom Mikuláši. Od detstva rada behávala, spočiatku po tme s baterkou v ruke. V tom čase totiž prevládal názor, že ženy majú behať len okolo sporáka. Ľudmila však napriek tomu vyhrávala jeden cezpoľný beh za druhým. „Raz, keď som chcela ísť na celoštátne preteky, práve sme doma kopali vodovod. Musela som pomáhať, inak by ma otec nepustil. Pred pretekmi v Mladej Boleslavi som nakoniec najprv musela ísť do nemocnice,“ spomínala na svoje začiatky bežkyňa, ktorú sme nedávno navštívili v jej dome v Ploštíne.
Na chodbe viseli tretry, v ktorých v roku 1953 zabehla slovenský rekord v behu na 800 metrov a stala sa majsterkou Slovenska.
V Antarktíde si vzala čiapku
Maratónkyňa nás viedla do miestnosti plnej medailí z celého sveta. „Koľko ich je, neviem, najcennejšie pre mňa sú zážitky. Antarktída bol môj sen. V kroji som bežala veľakrát, ale tam som prvý raz bežala v čiapke. Tie ľady okolo, to bola nádhera! Pozerala som sa na tučniaky a tulene a ony zízali na mňa. Ženu v kroji ešte určite nevideli.“
V Amerike bola Ľudmila Šunová deväťkrát. Okrem maratónov v New Yorku bežala aj v Las Vegas, Bostone, Chicagu, kanadskom Vancouveri a brazílskom Sao Paule. „Asi najúžasnejší bol v Bostone. Je najstarší na svete a v roku 1996 sa konal jeho stý ročník. Nikdy som nebežala v takom obrovskom dave. Len kým som si vytriasla skalku z botasky, predbehlo ma asi 500 pretekárov.“
Svoj stý maratón bežala v Chicagu v roku 2000. „Asi na 15. kilometri prišla kríza. Už som myslela, že ma domov odvezú v truhle. Ale zmobilizovala som všetky sily a dobehla do cieľa,“ povedala maratónska bežkyňa.
Prvý maratón zabehla Ľudmila Šunová v Liptovskom Mikuláši v roku 1979 ako 47-ročná. „Dovtedy ženy nemali povolené behať maratóny. Nechali ma behať, možno si mysleli, že v polovici odpadnem. Ale dobehla som do cieľa. Na druhý deň som sa nemohla postaviť. Ale prešlo to.“
Mala ísť na olympiádu
Stoprvý maratón bežala v Austrálii. „ Bola som nominovaná už na olympijské hry do Melbourne v roku 1956. Ale nešla som. Mala som vtedy ročnú dcéru. Športu som sa začala venovať znovu, až keď mi odrástli deti,“ spomínala bežkyňa.
„Mnohí sa ma pýtajú, prečo behám, čo z toho mám. Nuž, radosť z toho, že dokážem vždy dobehnúť do cieľa. Chcela by som ešte v máji zabehnúť maratón v Prahe a potom v Amerike.“ Plány bežkyne prekazila smrť.
